Evžénia Sokolová si otierala slzy, ktoré stekali po bledých, vrásčitých lícach. Občas mávla rukami a nejasne mračila. Vyzerala ako plačúci dojčík. Keď ju tak sledeli muži, poškrabávali si hlavy, a staré susedky sa snažili pochopiť starú babku.
Od úsvitu, v šialenstve žiaľu, Evžénia behala po dedine, zaklepávala na okná a plakala. Bola od narodenia tichá a zdala sa, akoby nepochádzala z tohto sveta. Ľudia sa jej vyhýbali, hoci ju neurážali. Nevediac, čo sa stalo, poslali po Františkovi Kováčovi čašníkovi a veseloj duši, ktorý bol jediný, čo vedel vstúpiť do domu Evžénie a často jej pomáhal pri domácnosti. Za večeru a fľašu slivovice.
Konečne dorazil. Zmačkaný, ešte nepokazený z noci, predrviačil sa okolo zvedavých ľudí. Stará babka sa vrhla na muža, štvať a rozplývajúc slzy, horlivo mávla rukami. Len on ju rozumel. Keď skončila, František sa zmenil na čiernu oblohu. Odpol o kľúčku a pozrel na čakajúcich obyvateľov.
No tak, hovor! zaznel hlas z davu.
Zdenka zmizla! oznámil, keď hovoril o svojej sedemročnej vnučke.
Ako zmizla? Kedy? vyjekli susedky.
Hovorí, že ju v noci odtrhla matka! rozpravil sa muž s úzkosťou.
V davu sa ozval hromový šuchot. Ženy si splietli ruky, muži nervózne zapálili cigarety.
To by však mŕtva žena dieťa neukradla, spochybňoval jeden z dedinčanov.
Všetci vedeli, že pred tromi mesiacmi matka Zdenky, Gala, vyvrútila v bažinu. Bola takisto od narodenia tichá. Vyšla s ženami zbierať bobule a uviazla v blate, nevedela si privolať pomoc. Len štvel. Kto ju zas počul? Zdenka tak ostala sirota, ťažkou záťažou pre Evžéniu. Otec neverný, žiadny. Mŕtva matka si zachovávala tajomstvo pôvodu dieťaťa a odniesla ho so sebou do hrobu. O otcovi sa šepkalo, že to bol možno Janko, mladý slobodný vrátnik. Evžénia ho odmietla, tvrdila, že nič nebolo.
Opäť zúfalo výkrikla a mávala rukami.
Čo to hovorí? šepkali zvedavé ženy. Fedo?
Rozpráva, že každú noc ju navštevovala mŕtva matka. Evžénia horila sviečky, križovala dvere a okná, aby odradila nečistú silu. Gala sa snažila preniknúť, pozerala do okien a tiše volala dieťa. Jednej noci, pod mesačným svetlom, bledá, neživá tvár a šepkajúce pery pritiahli Zdenku k oknu. Stará babka ju zahnalila, ale keď sa obrátila, duch prekryl okennú záclonu. Evžénia, unavená, zaspala a nechala sa oklamať. Musíme hľadať! dodal František a utriekol si pot z čela.
Muži zhrnuli zuby a rozprchli sa po dvoriach niekto s puškou, niekto so psami. František, neodvažujúc sa piť, rýchlo zamieril domov, aby sa pripravil na pátranie.
Skupiny sa najprv prehľadávali dvory, potom hľadali na cintoríne bez úspechu. Zostalo ísť do lesa a potom do prekliatej bažiny, kde odpočívala Gala. Po krátkej prestávke sa vydali na cestu.
Na okraji lesa našli stopy bosých detských nôh. Psy zatrasli a vybehli do hĺbky. Deštivo ich vodili sem a tam, akoby ich úmyselne mátli.
Prvé súmraky sa skláňali nad stromami, keď lovecké psy zadýchané klesli na zem, rovnako ako ich páni. Mladší a silnejší pokračovali v prehľadávaní bažiny. Nádej sa každú minútu menšila.
František kráčal opatrne, bál sa, že uviazne v bláte. Tak bol tak zaujatý, že nevidel, ako sa oddelil od ostatných. Bažinu poznal dobre a preto kráčal ďalej.
Kde si, Zdenka? vravel chrapľavo, pozerajúc sa do mokra.
V dvoch stovkách metrov zaznel krik. Čierny havran, veľký ako vetva, usadil sa na pinu a bleskol očami.
Kráá! Kráá! znel temný výkrik.
Srdce mu poskočilo. Niečo v tom kriku ho priťahovalo. Zrýchlil krok k vysokému pinu.
Na mäkkom machu pri koreňoch ležala dievča, stočené v guľu.
Zdenka! šepol opatrne, aby ju nevyplašil.
Dievča otvorilo oči a pozrelo priamo na neho.
Živá! zvolal úľavou.
Odtrhol si košeľu a prikryl ju.
Ako si sa sem dostala? spýtal sa, netrpezlivo očakávajúc odpoveď.
Dievča, rovnako tichá ako matka, povedala:
S mamou prišla.
Františok sa zdvihol, neveriaci svojim ušiam.
Zázrak! zdvihol Zdenku do náručia a ponáhľal sa z bažiny.
Hovor, ešte niečo?
Mama sa stala manželkou mŕtvej bytosti vodnej močiare a chcela ma vziať do svojho nového domova. Ale nezvládol to starý mudrc lesný duch. On ju zastavil a povedal: Nespravuj si vlastné dieťa! Nemôžem zostať v moči, chcem žiť a pomáhať.
Kto to zastavil? pýtal sa zmätený.
Starý lesný muž, Lýš, múdry a silný. Hovorí, že stromy rozprávajú, byliny šepkajú, a ja som tvoj brat. vyznala dievča.
Františok sa zamyslel a spomalil.
Čo všetko vieš?
Všetko, čo potrebujem vedieť, vrátane liečivých bylín. A ty si môj otec!
Muž ju pomaly položil na zem, posadil sa na koleno a pozeral na jej škvŕnité tváre.
A to ti povedal aj starý Lýš?
Áno! prikývla a obtočila tenkými rukami okolo Krkavskeho krku Františka.
On ju neistý objal.
Naozaj je to moje? zamyslel sa, keď v srdci cítil búšiť.
Po jednej noci, keď išiel s Galou na čaro, dievča sa začala vyhýbať, krývala oči, akoby nebola prítomná. Nakoniec odišla k tancovačke do susednej dediny a vrátila sa s vlastným dieťaťom.
Nezúfal som zbytočne, keď som šepkal, pochopil František. Podobá sa mi na mňa.
Zdenka urobila krok späť, natiahla ruku a otvorila päsť. Na dlane sa jej zachytila červená bobuľa.
Zješ! prikázala. Povedal Lýš!
Františok ju zobral a zakúšal. Kyslá.
Odteraz už nepiješ! vyhlásila a popravila ho domov.
Františok sa v duchu zasmejkal. Či dokáže žiť bez horkej slivovice? Vlastne neboli slová dievčaťa márne. Prestal piť, rozumnel, uznal dieťa za svoju dcéru, vychoval ju a ona sa stala liečiteľkou. Liečila ľudí i zvieratá, sbierala byliny a plody v lesoch a mokrajoch a vždy sa vracala zdravá a neporušená, akoby ju chránil neviditeľný strážca.
Tak sa zvedavosť a láska premenili na múdrosť, ktorá učí: pravá sila neprichádza z moci alebo alkoholu, ale z pochopenia a starostlivosti o blízkych.
