„Ale ty si sama navrhla, aby sme si zobrali mamu. Ja ťa nenútil,“ povedal Ján Zuzke.
Zuzka po skončení školy nastúpila do firmy, kde už pracoval Ján. Hneď si všimol tú skromnú, milú dievčinu. Ako dlhoročný zamestnanec ju oboznámil s priestormi a po práci na ňu čakal pri aute. Tak začali chodiť spolu a o pol roka sa vzali.
Ján kúpil byt, ale na rekonštrukciu mu peniaze neostali. Pomohli Zuzkini rodičia. S nadšením si zariadili svoje prvé hniezdo: chodili po obchodoch, vyberali tapety, večerami ich spolu lepili. Občas pozvali na pomoc priateľov. Práca im plynula rýchlo a v dobrom rozpoložení. Zuzka vyberala nábytok a drobnosti pre útulný domov. Dokončenie oslávili veľkou oslavou. Teraz už len žiť a tešiť sa.
„Super, čo? Počkáme s deťmi. Najprv pojedeme na dovolenku, oddýchneme si, potom…“ hovoril Ján Zuzke.
Bol teplý jún, vzduchom poletoval topoľový chumáč. Začala dovolenková sezóna. Večerami plánovali, kam pojdú, vyberali hotel, kupovali letenky. Ale nečakaná nešťastia ich plány zmarila.
Jedného rána, keď si Zuzka dotvárala riasy pri kuchynskom stole a Ján čakal na vriacu kávu, zazvonil telefón.
„Zuzka, káva je hotová,“ povedal Ján a zdvihol zvonenie.
Zuzka si nalia horúci nápoj a prikladala pohár k ústam.
„Čo?!“ zvolal Ján do telefónu.
Zuzke sa zatriasla ruka, oparila si pery a jazyk a káva sa rozliala po stole.
„Čo sa stalo?“ spýtala sa, keď si všimla mužov zmenený výraz.
„Mama je v nemocnici. Volala suseda. Poďem tam zistiť, čo sa deje. Zvládneš sa dostať do práce sama? Ospravedlníš ma, že meškáme?“
„Áno, samozrejme.“ Zuzka sa pozrela na hnedú kaluž na stole.
„Bež, potom to upraceš. Autobus na teba nepočká,“ povedal Ján a Zuzka poslušne vybehla.
Keď išla na zastávku, Ján ju predbehol a krátko zatrúbil. Zuzka mu zamávala, olízajúc si oparené pery.
„Čo s mamou?“ spýtala sa, keď Ján po troch hodinách prišiel do kancelárie.
„Zle. Mama má mŕtvicu. Nepohne pravou polovicou tela. Nemože hovoriť. Lekár povedal, že šanca na zlepšenie je malá. Sama žiť nemôže.“
„Tak si ju vezmime k nám. O čo ide? Alebo chceš k nej chodiť každý večer? Kŕmiť ju, meniť plienky… Takto ušetríme čas.“
Ján súhlasil. Zuzke sa dokonca zdalo, že čakal, až to navrhne ona.
O tri týždne neskôr priniesli z nemocnice domov Janovu matku, Alžbetu Jánovú. Zuzka s Jánom jej ustúpili spálňu.
„Možno by sme si mohli vziať dovolenku počas dňa, starať sa o ňu? Ako ju necháme samu?“ šepkala Zuzka v kuchyni.
„Zuzka, ty si žena, tebe to pôjde ľahšie. Zajtra ostaň doma, ja sa dohodnem v práci, aby si pracovala na diaľku. Všetky peniaze sú v byte. Sestru si nemôžeme dovoliť. Treba lieky, masáže…“ povedal Ján a Zuzka opäť poslúchla.
Krutila sa ako veverička v kolese. Kŕmila Alžbetu Jánovú z lyžice, menila plienky. Len sadla k počítaču, už ju Alžbeta volala. Ešte musela nakupovať a variť. Keď Ján prišiel z práce, Zuzka bola úplne vyčerpaná.
Hromadila sa únava, hnev na Jána, ktorý nepomáhal, len sa ukázal v izbe, aby pozdravil matku. Robila chyby v práci, až ju šéf zbavil funkcie. Nájali niekoho iného…
„Naozaj nemôžete udržať lyžicu zdravou rukou? Pomôžte mi aspoň trochu!“ zlostne povedala Zuzka Alžbete.
„Ako si mohol za mňa rozhodnúť?“ vyčítala mužovi.
„Nezvládala si to.“
„Mohol si mi pomôcť. Dávam zo seba všetko… Už viac nemôžem.“ Sadla si a chytila sa za hlavu. „Bláznim z tohto zápachu. Často mením plienky, ale stále to tu smrdí. Keď vetrám, tvoja mama stôňa, že je jej zima.“
„Ale ty si sama navrhla, aby sme si ju zobrali. Ja ťa nenútil,“ povedal Ján.
Zuzku tieto slová udreli. Vlastne si na seba naložila tento bremeno sama.
Jednej noci prišiel Ján domov z firemnej party. Zuzka neZuzka sa prebudila s novým nádejnými plánmi a rozhodla sa začať znova, tentoraz s Danekom po svojom boku.
