„Ale no tak, to nič nie je…“
V chodbe som narazila na Elenu, našu finančnú riaditeľku, ktorá sa pochválila kartónovou škatuľou.
Pýtam sa:
„Priniesla si výplatu z banky?“
„Nie, to mi v zápche daroval starý známy.“ (na krabici nápis: „Zdravotnícka technika“)
„A na čo tým naráža?“
„Na nič, len ho poznám tak dlho, že mu môžem pokojne darovať aj dezodorant a on sa úprimne poteší. Spoznali sme sa v deväťdesiatom ôsmom. Vtedy som mala veľké problémy s autom. Mladá som bola a hlúpa, kúpila som Toyotu od prekupníka a tam bol problém so sériovými číslami, dlhé colné vybavovanie a dokonca kamaráti z polície si vzali peniaze, sľúbili pomoc, ale nič neurobili. Poslednou kvapkou bolo, keď som im dala posledné eurá z peňaženky, aby mi auto neodtiahli.
Jednoducho, auto drahé a teraz už len na súčiastky…
Zaparkovala som na dvore pri kontajneroch, sedím, jem rožky s makom a plačem. Nechcem sa doma takto ukázať…
Klopú mi na okno, otváram. Muž s lopatou v oranžovej veste sa ospravedlňuje a veselo hovorí:
„Nemohli by ste odparkovať o päť metrov ďalej? Ideme tu asfaltovať. A prečo plačete, niečo sa stalo?“
Chcela som ho poslať kamsi a zatvoriť okno, aby asfalt tak nesmrdel, ale neviem prečo, v skratke som mu povedala o svojom probléme.
On odpovedal:
„Ale no tak, to nič nie je, hlavne nech sme zdraví… Vy tie rožky jete tak chutne, nedáte mi jeden?“
Bola som nahnevaná na seba, že som sa zdôverila cestárovi, a na jeho drzé správanie, ale automaticky som mu jeden podala.
Muž:
„A mohli by ste dať ešte jeden pre kolegu, sme predsa dvaja…“
Bola som v šoku z takej bezočivosti, ale podala som mu aj druhý rožok. Odparkovala som a pokojne pokračovala v plači, nikomu už neprekážajúc.
O desať minút znovu zaklopal.
Otvorím a v zúrivosti sa pýtam:
„Prišli ste pre rožky!?“
Muž:
„Nie, máte čím napísať? Píšte.“
Z malého zápisníka mi nadiktoval telefónne číslo a dodal: „To je domáci kontakt, zavolajte tam po deviatej večer a povedzte, že ste od Fera. Ja ho upozorním. Je generál polície a určite vám pomôže…“
Muž sa rozlúčil a zmizol v šedom dymu asfaltu, zatiaľ čo ja som zostala v šoku, nevediac, čo si mám o tom myslieť.
Večer som predsa len zavolala (čo som mohla stratiť…?)
O dva dni nato, rano na dopravnom inšpektoráte auto slávnostne zaregistrovali a vydali nové poznávacie značky! (dopraváci až z okienka vyskakovali, aby mi vyhoveli…)
Týždeň som pátrala po Ferovi, cestárovi, aby som mu poďakovala a nakoniec ma cesty zaviedli na susednú ulicu. Dlho som mu ďakovala, darovala drahé čokolády, šampanské, kávu, a opýtala som sa, odkiaľ pozná generála, dokonca tak blízko, že mu posiela pozdravy aj s manželkou…
A Fero mi povedal, že ešte pred pol rokom bol veľmi úspešným človekom, obchodoval so zdravotníckou technikou, ale kríza zničila jeho podnikanie, teraz pracuje na troch miestach — jeden deň pracuje, tri dni voľna, a aj jeho žena, ktorá nikdy nepracovala, začala umývať riad v školskej jedálni.
A všetko preto, aby „neopustili kruh“, žili totiž vo veľkom dvojstometrovom byte v elitnom dome a so zaťatými zubami sa snažili prežiť. Predali všetko z domu, len školské učebnice nie, a byt odmietali predať, hoci len na mesačné prevádzkové náklady a strážnika minuli 900 eur.
Pred susedmi milionármi hrali fasádu, zatiaľ čo sami žili na päťdesiat eur mesačne na troch (aspoň, že dcéra chodila do normálnej školy).
Odvtedy sme sa s Ferom zblížili aj s rodinami. Nový rok vždy oslavujeme spolu. Ani nie za dva roky sa Fero dostal na vyššiu úroveň, ako pred krízou.
A dnes stojím na križovatke s červenou, niekto klope na strechu auta, pozerám – Fero na veľkom džípe:
„Elena, chceš geigrový počítač ako darček?“
„Daj.“
„Na, meraj s radosťou a neodopieraj si nič…“
