Aký nevhodný ten ich jubilej, zamrkala. Našli čas oslaviť a to ešte na dedine. KĽubici dopadli úryvky nespokojného muža. Pochopila, že brat manžela ich pozval na dvadsaťpäťročný výročný deň spoločného života, teda na striebornú svadbu.
Mobil Igorovho zazvonil hlasno a naliehavo, kým som ho nezdvihol.
Volal mi bratranec zdediny.
Ahoj, Juraj, ahoj! povedal Igor. Všetko vporiadku, ako ste? A vsobotu?
Dobre, hneď poviem Ľubici! Samozrejme, prídeme kam by sme inak išli?!
Moja manželka Ľubica vošla do izby.
Aký nevhodný ten ich jubilej, zamrkala. Našli čas oslaviť a to ešte na dedine.
KĽubici dopadli úryvky nespokojného muža.
Pochopila, že brat manžela ich pozval na dvadsaťpäťročný výročný deň spoločného života, teda na striebornú svadbu.
A ja sĽubicou už dlhšie rozmýšľali orozvode.
Posledné dni sme mali čoraz viac nezhôd, vzťah sa ochladil a odcudzili sme sa od seba.
Pred dvoma dňami sme sa rozhodli rozísť. Ľubici sa nechceli zúčastniť tej strieborné svadby nebol to ten správny moment
Možno povieš, že sám pôjdeš na ten jubilej, keďže si jeho blízky brat, nie? Ja by som rada stretla Zuzanu, povedala mi o závere Zdenkovej manželky. Vždy sme si boli blízki a navštevovali sme sa navzájom
A ako prísť na ich jubilej a priznať, že sa rozvádzame?
Autobusom zBratislavy na dedinu ide štyri hodiny, a naše staré auto už leží vgaráži tretí mesiac.
Keďkoľvek sme jazdili do dediny kZdenkovi, kde som sa narodil a vyrástol.
Teraz už auto nefunguje, Ľubica nevedela, či ho treba opraviť a investovať peniaze, alebo radšej kúpiť nové.
Všetko sa zmenilo plánov smútiaceho rozvodu prevrátili naše životy
Ja som si tiež myslel:
Asi Ľubica nejde, pravdepodobne odmietne. Jedno na cestu Potom budeme musieť Zdenkovi aZuzane povedať, že sa rozvádzame. Budú sa pýtať a vyťahovať. A či na ten deň potrebujú tú správu? Majú oslavu striebornú svadbu, a ja s rozvodom. Nie je to pekné
Keď som uvidel, že žena vstúpila do izby, povedal som:
Zdenko volal, ideme sa stretnúť, alebo čo? Nebudeme im rozprávať o našich vzťahoch. Ideme, a potom sa postaráme o rozvod?
Ľubica prikývla:
Dobre, keďže majú oslavu, poďme tam
Autobus sa zastavil a vodič oznámil:
Všade vystupujte, autobus nejde ďalej!
Ako to nie? rozčúlený som. Do dediny je ešte päť kilometrov!
Cesta je zlá, práve skončil dážď, nedôjdem sautobusom. Zostanem tu zaseknutý, kto ma vytiahne? Nájdite si spolujazdu alebo choďte pešo povedal pevne vodič.
Ja sĽubicou sme vystúpili vrukách som mal tašku. Chodiť päť kilometrov nebolo vnašich plánoch.
Čo budeme robiť, čakať na spolujazdu alebo ísť pešo? spýtal som manželku.
Spolujazdu môžeme čakať až do rána, tak čiže musíme ísť pešo odpovedala Ľubica.
Presviedčajúc vodiča, ktorý sa sťažoval nacestu, som šiel vpredu, a Ľubica šla po mojom boku pobokovej ceste. Cesta bola skutočne zlá, uprostred obrovské kaluže, ale bokovou cestou sme sa dopracovali.
Zvláštne, Ľubica mlčí a ani sa nehnevá, premýšľal som. Doma by to tak rozprávala. Tu však zhromažďuje svoj negatív a raz to vypustí! Snáď uprostred cesty mi všetko povie
Prešli sme už polovicu cesty, pred nami sa objavil dubový háj, cez ktorý sme mali prejsť, a dedina bola takmer vdosahu.
Čakal som, kedy sa manželka začne hádať. Ona však kráčala za mnou, neodchádzala a mlčala.
Keď sme sa zastavili, položil som tašku na zem a spýtal sa:
Unavená? cítil som trochu vinu, že som jej navrhol takú cestu.
Trochu, možno si odpočineme na tejto kmene ukázala na padnutý strom.
Posadili sme sa, rozhliadli sme sa okolo. Krásny večer sa blížil, vtáky stále spievali, motýle lietali, stromy šušťali, cvrčky skákali.
Ľubica si spomenula, keď takmer dvadsať rokov predtým sme išli kmne do dediny, kde už stoly boli pripravené a hostia čakali na novomanželov.
Ako sa všetko zmenilo za dvadsať rokov, les vyrástol, duby sú vysoké a pompézne povedala.
Áno, čas letí, všetko sa mení povedal som. Pamätáš, ako vtedy koleso naautáku takmer spadlo? Ty v svadobnej šatkete na vysokých podpätkoch, ja v obleku a lesklých topánkach, kráčali sme bokovou cestou kdedine, kým Zdenko menil koleso. Nečakali sme a išli sme pešo. Nie je to dlhý úsek, ale trochu ti zrazu zraňovala noha.
Áno, spomenula som si, bola to moja noha zasmiala sa Ľubica. Dobre, že Zdenko rýchlo opravil auto, inak by sme museli čakať Dnes by sme nešli pešo, len by sme stáli a čákali
Po krátkom oddychu sme pokračovali.
Krátko po sebe sme šli v tichu, každý svoje myšlienky. Ja som spomínal, ako sme vškolských rokoch chodili s chlapcami na výlety, a Ľubica, zmesta, nikdy nespala vlese.
Ľubica, unavená, premýšľala:
Kým náš syn slúži, rozvedieme sa. On to iste nebude chcieť, no čo urobiť? Už sme sa rozhodli
Cesta nás vyviedla zhájky a dopredu sme uvideli dedinu, ktorá sa rozprestierala vdole.
Krása! Vlete je tu úžasne žiarivé farby, teplo, slnko povedala Ľubica.
Áno, vždy je tu krásne, ležím vleto, na jar, na jeseň, aj vzimu. Prichádzali sme vrôznych ročných dobách. Škoda, že auto zlyhalo, lebo by sme už boli tu odpovedal som.
Otvorili sme bránu, vkročili na dvor a uvideli Zdenka, ktorý už rozkladal stoly. Behol k nám, objal sa.
Idete pešo, alebo čo? spýtal sa. Kde je auto? Prečo si mi nezavolal? Mohol som vás privítať. Cesta je naozaj zlá, ale ja by som šiel obkúriť.
Nevedeli sme, že autobus nejde ďalej, tak sme museli ísť pešo. No aspoň sme si nadýchli čerstvý vzduch a obdivovali krásu.
Ľubičko! Zuzana objala svoju sestru, súprimnou radosťou. Aké je úžasné, že ste prišli, dlho sme sa nevideli. Zajtra máme výročie, striebornú svadbu. Čas uletel ako jedna chvíľa, nestačili sme sa pozrieť späť.
Zdenko a ja sme si vymenili pár slov, potom sme sa prezliekli a všetci sme si sadli k večeri. Dlho sme sedeli na dvore, rozprávali sa, smejali, potom sme sa rozdelili po izbách. Ja aĽubica sme dostali malú izbu snovou pohovkou.
Pozri, kúpili sme si nedávno novú ukázala Zuzana rozloženú a zavŕtanú pohovku. Takú máme teraz. Dobrú noc.
Ľubica sa prezliekla a uložila sa pri stene, nechávajúc väčšinu pohovky pre mňa. Už sme doma a nespali sme spolu, a ja som sa pozeral na pohovku a ľahol som do konca.
Ľubico, prečo si sa prikrčila kstene, lež normálne, máme miesto pre oboch. Nohy ti asi bolia potých piatich kilometroch.
Nie, nie bolia, skôr bubnujú odpovedala.
Náhle som ju vzal za nohy a začal masírovať chodidlá.
Dobre, nechaj ma, Igor. Prejde to, cez noc sa uvoľní! povedala.
Mlč a ja ti masírujem, bude lepšie.
Na ďalší deň sme sĽubicou pomáhali zakladať stoly na dvor a privítali hostí. Rozhovor najprv tlmený, potom čoraz hlasnejší.
Potom znejú hudba, spievajú sa piesne, ľudia tancujú a všetko sa mení na bujarú zábavu. Vdedine všetci poznajú jeden druhého a radujú sa.
Predstav si, Igor, dvadsaťpäť rokov sme sZuzanou spolu, mali sme všetko, ale najlepšie bolo vždy. Občas sa pohádame, urazíme sa, ale rýchlo sa zmierime. Nie je to dlhé trvanie, je to dobré! povedal veselý Zdenko bratovi. Štvrť storočia, ako to znie! A Zuzanu milujem, nikomu ju neodovzdám, a nikto okrem nej mi nie je potrebný!
Zdenko, dosť už, šepol som mu do ucha. No tak…
A čo, nech všetci vedia, aká dobrá a milá manželka mám, najlepšia na svete! vykríkol Zdenko a hostia všetci tlieskali a pleskali.
Pozeral som na svoju Ľubicu, obaja sme sledovali šťastný pár.
Ako povedať, že sa rozvádzame, keď takýto okamih nesmie byť pokazený?
Ľubica cítila šťastie, ktoré sa šírilo vzduchom, všetko bolo naplnené, obklopovalo hostí i naše duše
Pozrel som na ňu inými očami a prešiel mi myšlienka:
Moja Ľubička nie je horšia než Zuzana! Niekedy sa veci zamotajú to je život. Prečo sme sa rozhodli rozviesť? Nie, možno nechcem stratiť svoju manželku!
Nevedome som ju objal, a ona ma prekvapene pozrela do očí.
V jej pohľade som videl teplo, lásku a nežnosť, a ešte niečo nejasné Potom som pochopil, že cíti to isté.
Zrejme sme obaja pocítili šťastie na tomto Zdenkovom a Zuzaninom sviatku
Šťastie nás obklopilo, usmiala sa Ľubica a prikývla manželovi, ktorý ju pobozkal na líčko.
Nasledujúci deň boli grilovačky, dlhé rozhovory, a ja už nestrácal Ľubicu zpohybu, a keď sa odklonila, hľadal som ju pohľadom.
Potom Zdenko odviezol nás späť autobusom
Doma som, akoby nič nebolo, spýtal sa manželky:
Ľubico, čo sautom? Ak ho opravíme, budeme musieť veľa peňazí, alebo kúpime nové? Predáme ho a doplníme, čo povieš? A autobusy ma nechcú kZdenkovi
Rozhodni sa, ak treba, kúpme ho, vieš viac s autom. odpovedala.
Tak zajtra ráno pôjdeme na autosalon, pozrieme sa, porovnáme, aby sme spolu mohli jazdiť!
Orozvode sme už viac nehovorili, akoby sa roztopil.
Syn už je doma, oženil sa. Ja aĽubica sme stále šťastní
Ak chcete čítať ďalšie príbehy, sledujte našu stránku a zanechajte komentár či lajk.
