Júlia nikdy nechcela vstúpiť do manželstva. Spomínam si, že mala len devätnásť rokov, keď otehotnela s Petrom, spolužiakom, s ktorým sa poznala už tri roky. Nemala na výber nechcela, aby jej dieťa vyrastalo bez otca.
Aj keď bol Peter o niečo starší, stále bol nezrelý a večný mamkin miláčik. Napriek tomu sa zodpovednosti nezľakol sľúbil, že sa oženia a bude vychovávať dieťa. A tak začali pripravovať svadbu.
Júlii by stačilo tiché áno bez výstupov, no príbuzní trvali na veľkej hostine. Nechápala, prečo by mali minúť také množstvo eur na cudzích ľudí, keď by radšej využila peniaze na výbavičku a potreby pre bábätko. A nikto ju nepočúval. O reštauráciu, svadobné šaty a pozvánky sa postarali svokra a jej vlastná sestra!
Keď ju poslali na skúšku šiat, nechcela sa tam ani ukázať. Predstavovala si šaty s tisícami volánikov a kamienkov, ktoré by nevkusne vybrali sestra a svokra. Ich módny vkus bol povestný, a nie v dobrom. Keď príbuzní počuli jej odmietnutie, označili ju za nevďačnú a boli nahnevaní. Júlia sa však obávala úplne iných vecí maturita, skúšky, prípravy na pôrod.
Nakoniec šla na matričný úrad v jednoduchých bielych šatách, ktoré jej dobre sedeli a vyzerala v nich pekne. A vtedy sa začala tá pravá zábava.
Príbuzní mladých netušili, že Júlia si chce ponechať svoje priezvisko. Peter o tom vedel a nemal námietky. Svokra však vybuchla a začala kričať pred celou rodinou: Ako to, že nechceš prijať naše priezvisko?
Júlia sa len usmiala a ustúpila bokom. Vedela, že ju na druhý deň čaká pokračovanie svadobná oslava v manželovom rodnom dedine, s celou jeho rodinou. Bolo treba šetriť nervy.
Manželstvo trvalo len pár rokov. Peter sa ukázal ako zlý manžel a otec. Každý víkend sedel za počítačom a ignoroval rodinu. Keď Júlii došla trpezlivosť, zbalila sa a odišla.
Jeho matka nebola s tým vývojom nadšená. Naša Júlia však konečne vydýchla cítila sa slobodná a naozaj šťastná.
