Keď sa pozoruje zvonka, rodina Júlie a Antona vyzerá celkom slušne, pokojne a harmónne. Anton nefajčí, len občas na sviatky si dá pohárik, ale vždy v miernom množstve. Za jedenásť rokov nikdy nezdvihol na ženu ruku.
Išlo len o jediný prípad, ale Júlia si myslí, že to bola jej vina, a občas sa s tým svěřuje svojim kamarátkam:
„Raz sme sa s Antonom pohádali, ja som sa nahnevala a vrhla sa naňho s päsťami. Predstav si mňa, drobnú ženu, proti silnému chlapovi. A čo som si vtedy myslela? On len jemne stiskl moje ruky a posadil ma na gauč. Iný by ma možno oplatil či potrestal. Vtedy som si uvedomila, že som na vine, a odvtedy som sa už nikdy nesnížila k takémuto správaniu.“
„To si mi dala, Júlka. Tvoj Anton by ťa jednou rukou odstavil, keby chcel,“ smiala sa Ria. „Veď kdeže, žena predsa nemôže poraziť muža?“
Júlia a Anton boli v druhom manželstve. S prvým manželom sa rozišla práve preto, že pil a vyvolával hádky. Prichádzal z práce neskoro, keď dcéra už spala, a vždy začal kričať, dokonca ju mohol aj zobudiť. Júlii už tie výstupy lezli na nervy, a tak podala na rozvod a odišla k rodičom.
„Správne si urobila, dcérka, že si od neho odišla,“ podporila ju matka. „Nič dobré si s ním nezažila počas tých piatich rokov. Nechaj, vychováme Aľanku, a ty si ešte nájdeš svoje šťastie. Si pekná žena, sama to vieš.“
Keď Aľanke bolo dvanásť, Júlia sa vydala za Antona. Zoznámili sa na oslave narodenin Rinho manžela. Slávili v reštaurácii, a tam k nej Anton pristúpil.
„Vidím, že sa nudíš,“ povedal s úsmevom. „Pozývam ťa na tanec.“
Bol vysoký, Júlia mu siahala len po ramená, v pôsobil sympaticky a pokojne – aspoň taký bol prvý dojem.
„Nie, nenudím sa,“ odpovedala, „ale zatancujem si s radosťou.“
Odvtedy ich vzťah začal. Ria sa tešila, že konečne jej kamarátka nie je sama. V tom čase Júlia bývala s dcérou v trojizbovom byte, ktorý zdedila po babičke. Stará pani bola chorá a bývala sama, takže ju rodičia zobrali k sebe.
Byť to trojizbák, nebol veľký, izby boli úzke v starom paneláku. Ale Júlia bola rada, že má vlastný dom. Čoskoro sa Anton k nej nasťahoval, pretože predtým býval s matkou.
S prvým manželstvom to nemal Anton jednoduché. Po svadbe bývali s jeho matkou, no jeho žena Viera a matka sa nevedeli vychádzať. Nesúhlasili v ničom, hádky eskalovali až k bitkám.
„Antoško, kde si našiel túto hádavú ženu?“ spýtala sa matka vždy, keď prišiel z práce. „S ňou sa nedá pod jednou strechou.“
„Anton,“ naliehala Viera, „nemôžem žiť s tvojou matkou, presťahujme sa. Inak neviem, čo urobím.“ Bola impulzívna a už čakala dieťa.
Museli sa odsťahovať, potom sa im narodil syn. Anton sa snažil manželke pomáhať, no ona bola stále nespokojná.
„Anton, nemáme peniaze, syn potrebuje nové veci, rastie! Anton, zajdi do obchodu, uvar večeru, ja nestíham. PoJúlia sa rozhodla, že nebude žiť v tieni svojej svokry a postaví sa za svoj vzťah, lebo láska si vyžaduje odvahu, nie poslušnosť.
