Ako to mohol? Mama zomrela len pred pár mesiacmi a on už túto… zaviedol do domu.
Zuzka vybehla zo školy, veselo mávajúc taškou na prezúvanie. Batoh jej búchal po chrbte, ale nevšímala si to. Dnes pôjde s otcom do divadla!
Vrúti do predsiene a hneď vidí, že otec nie je doma – na vešiakoch chýba jeho kabát. Nálada jej okamžite klesne. Potom si uvedomí, že do predstavenia ešte viac ako dve hodiny. „Otec určite príde, stihneme to,“ presviedča sama seba.
Zouva sa a čaká, občas sa pozrie na hodiny. Zvyčajne sa vlečú, ale teraz akoby zúfalo behali dopredu a otca stále nebolo. Veď môžu meškať. Čo ak zabudol alebo ho v práci niečo zdržalo? Zuzka je ako na trní. Jej trpezlivosť sa míňa, chystajú sa jej vyhrnúť slzy, keď sa v zámke otočí kľúč. Rýchlosťou blesku sa vrhne do predsiene.
„Konečne!“ vydýchne Zuzka. „Čakala som a čakala, teraz meškame,“ hnevá sa na otca, ešte stále ovládaná úzkostlivosťou.
Otec si pokojne zloží kabát a zostane v strohom tmavosivom obleku, prehladí si dlaňou vlasy, hoci sú dokonale upravené. Zuzka je na neho hrdá. Vždy upravený, čisto oholený. Vonia po mužskej kolínskej vode, stále rovnakou.
Spolužiaci sa často sťažujú na svojich rodičov. Niekto má prísneho otca, iní o lepšom nepovedia. Ale jej otec nepije a zbytočne nekričia. Ak ju pokarhá, tak len v právu, bez výsmevu. Zuzke rodičia veľa nezakazujú, ale ani nevyžaduje nadmerné veci. Stačí, keď pôjde s otcom niekam len dvaja, napríklad do divadla – väčšiu radosť ani nepotrebuje.
Zuzka je po otcovi. Rovnaká štíhla postava, široký rovný nos, sivé oči. Radšej by bola po matke – usmievavej, s malým nosíkom a svetlými vlasmi. Ale otca považuje za dokonalosť, je pre ňu krásnym mužom, aj keď o sebe to nevie povedať. Ale otec ju volá krásavicou, princeznou, bábätkom. Veď nekrásne dievčatá by sa tak nenazývali, či?
„Nepôjdeme do divadla?“ spýta sa skleslo Zuzka, keď vidí, že otec sa už zul a času ostáva málo.
„Pôjdeme. Len si dám čaj, dobre? Stihneme to.“
„Dobre,“ povie Zuzka a odchádza do kuchyne.
Otec prichádza, ťažko sa zosúva na stoličku. Vyzerá unavene a zamyslene.
„Ty sa zatiaľ priprav, obleč si niečo pekné,“ hovorí.
A Zuzka beží do izby. Už vie, ktoré šaty si vyberie. Zhodí školskú uniformu, vytiahne z skrine zelené vychádzkové šaty, upraví si rozstrapatené vlasy a krúti sa pred zrkadlom.
„Tak, pripravená?“ Otec nakukuje do izby.
„Áno!“
V aute vonia koža, osviežovač vzduchu a ešte niečo povedomé, čo nevie presne pomenovať. Zuzka hľadí von oknom, zdá sa jej, že celé mesto zdieľa jej radostnú náladu.
Vždy, keď vojdú do divadla, Zuzka zamrzne v úžase. Pozerá sa na veľkolepé lustre, svoj odraz v nespočetných zrkadlách, červený koberec, ktorý pokrýva široké schody na druhú galériu. Keď po nich stúpa, cíti sa, akoby nešla na predstavenie, ale na audienciu ku kráľovnej.
V priestrannom foyer sa prechádzajú dvojice, ticho si hovoria. Koberec pod nohami tlčí kroky. Stály šum, podobný šuchotu jesenného lístia, jej pripadá tajomný a očarujúci. Rozčúlenie pred očakávaním zázraku ju naježí.
Aj ona s otcom sa prechodzujú po foyer, obdivujú portréty hercov, ktorí kedysi hrali na tejto scéne. Zuzka ich už videla, ale aj tak sa raduje, keď spozná nejakú známu tvár či meno. Zazvoní prvý zvonec a ona sa zháňa, ťahá otca do sály.
„Kam sa to ponáhľaš? Ešte je len prvý zvonec,“ brzdí ju otec.
Ale Zuzka sa teší, že už bude sedieť na zamatovom sedadle a čakať, kým veľký lustr začne pomaly hasnúť. Mohla by sa na neho dívať naveky. Dokonca ju rozbolí krk, tak silno zakloní hlavu.
„Tu vždy tak krásne vonia,“ poznamená Zuzka.
„Prachom a voskom,“ prikrúči nos otec.
„Ale mne sa to páči,“ opakuje Zuzka.
Sála sa postupne plní, zazvoní druhý zvonec. A po treťom sa veľký kryštálový lustr začne pomaly stmievať. Hlasy utíchajú. Ťažká opona, vyšitá zlatom, sa zachveje a s tichým šumom sa rozhrnie, odhaľujúc scénu. Zuzka zamrzne v očakávaní…
V prestávke otec odchádza do bufetu a Zuzka do toaliet. Potom ho hľadá. Nie je v bufete, ani v sále. Konečne ho vidí pri dverách na balkón. Nestojí sám, ale s nejakou výrazne nalíčenou mladou ženou v dlhom večernom šate. Sú blízko seba, takmer sa dotýkajú sklonenými hlavami.
Zuzke sa hneZuzka odišla z domu navždy a až keď sa jej narodil syn, uvedomila si, že odpustiť otcovi je jediný spôsob, ako nájsť pokoj.
