Ako to mohol? Mama zomrela len pred pár mesiacmi a on už priviedol túto…
Zuzka utekala zo školy, rozochveno mávala taškou so prezúvkami. Batoh jej tĺkol do chrbta, ale nevšímala si to. Dnes s otcom pôjdu do divadla!
Vtrhla do predsiene a hneď pochopila, že otec nie je doma – na vešiakoch chýbal jeho kabát. Nálada jej okamžite poklesla. Potom si uvedomila, že na predstavenie ešte viac ako dve hodiny. „Otec určite príde, stihneme to,“ presviedčala sama seba.
Vyzliekla sa a čakala, každú chvíľu pozerala na hodinky. Väčšinou sa ručičky pohybovali pomaly, ale dnes akoby museli úmyselne utekať dopredu. A otca stále nebolo. Takto by aj meškali. Čo ak zabudol alebo ho niečo zdržalo v práci? Zuzka sedela ako na ihličkách. Keď už sa chystala vybuchnúť do plaču, v zámke sa otočil kľúč. Bleskovo vyskočila do predsiene.
„Konečne,“ vydýchla si Zuzka. „Čakala som, čakala, takto by sme aj meškali,“ vyčíňala otcovi, ešte stále plná rozhorčenia.
Otec pomaly zložil kabát a zostal v strohom tmavosivom obleku, prehnal si rukou po vlasoch, aj keď ležali dokonale. Zuzka na neho bola hrdá. Vždy upravený, bez chyby. Vôňa jeho kolínskej vody, stále tej istej, ju vždy ukladala.
Spolužiaci sa sťažovali na rodičov. Niekto mal prísneho otca, iný pil. Ale jej otec nepil a zbytočne nekričal. Keď už ju pokáral, tak len zaslúžene, bez výhružiek. Zuzke rodičia veľa nezakazovali, ona ani nič nevyžadovala. Stačilo jej, keď s otcom išli niekam spolu, napríklad do divadla.
Zuzka bola po ňom. Rovnaká štíhla postava, široký rovný nos, sivé oči. Radšej by bola po matke – usmievavej, so zlatými vlasmi a šibalskými očami. Ale otca považovala za dokonalosť. Nazýval ju princeznou, bábätkom. Veď nepekné dievčatá by tak nevolali, však?
„Neídeme do divadla?“ spýtala sa sklamane, keď videla, že sa otec prezliekol a času už veľa neostáva.
„Ideme. Len si dám čaj, dobre? Stihneme to.“
„Dobre,“ povedala Zuzka a išla do kuchyne.
Otec vošiel, ťažko si sadol na stoličku. Vyzeral unavene a zamyslene.
„Ty sa zatiaľ vysprav, dobre?“
A Zuzka vybehla do izby. Už vedela, čo si obliecť. Zhodila školskú uniformu, vytiahla zo skrine zelené šaty, upravila si rozstrapatené vlasy a točila sa pred zrkadlom.
„Takže, pripravená?“ Otec nahladol do izby.
„Áno!“
V aute voňala koža, osviežovač vzduchu a niečo iné, čo poznala, ale nevedela pomenovať. Zuzka hľadela z okna, zdalo sa jej, že celé mesto sa teší spolu s ňou.
Vždy, keď vošla do divadla, zamerala úžasom. Pozorovala lesklé lustre, svoj odraz v nespočetných zrkadlách, červený koberec na širokom schodisku. Akoby nešla na predstavenie, ale na audienciu k anglickej kráľovnej.
V priestrannej hale pred sálou sa prechádzali páry, tiško si pohovLustre nad hlavou pomaly zhasol, opona sa rozostúpila a Zuzka cítiLustre nad hlavou pomaly zhasol, opona sa rozostúpila a Zuzka cíti, ako sa minulosť, prítomnosť a budúcnosť zrazu spájajú v jedinom okamihu, keď pochopí, že život nezastavíš, ale môžeš sa rozhodnúť, či ho prežiješ s hnevom, alebo s pochopením.
