Ako mám teraz žiť bez teba? Čo mám robiť? Načo pokračovať? Po jeho lícach stekajú slzy, v duši cíti prázdnotu. Tam, kde kedysi bilo jeho srdce, je len čierna diera.
Vladimír sa zamiloval do Mariany už na základnej škole. Malá, krehká, s pehami rozosiatymi po nose. Práve takú ju videl prvýkrát a už v šiestej triede sa do nej úplne zamiloval.
Mariana bola od neho o tri roky mladšia. V škole bola vzorná žiačka, najlepšia v triede tichá a hanblivá.
Vladimíra to ťahalo k nej každý rok viac a viac. Pozeral po nej cez prestávky, keď so spolužiačkami skákala gumu na dvore. Ľahká ako motýľ. Sníval, že raz sa vezmú a budú patriť k sebe.
Keď sa Vladimír vrátil z vojenčiny, ešte v ten deň prišiel za Marianou s kyticou kvetov požiadať ju o ruku.
Marianin otec bol prísny a zásadový chlap. S Vladimírom dlho rozprával osobitne v izbe, potom sa však usmial a podal mu Mariane ruku.
Svadba bola veľká a veselá. Prišli aj vzdialení príbuzní. Gratulovalo sa mladým celé tri dni. Marianine oči žiarili šťastím a Vladimír bol pyšný veril, že získal tú najlepšiu nevestu v dedine.
Za dva roky, s pomocou rodičov, postavil Vladimír dom. Mariana žiarila šťastím tri mesiace pred narodením prvého dieťaťa sa mohli nasťahovať do vlastného. Rodinné radosti.
Narodila sa im dcérka, dali jej meno Božena po Marianinej babke. Dievčatko bolo zdravé, ale pôrod bol pre Marianu ťažkým skúšobným obdobím.
Celý rok po pôrode bola Mariana bledá a bez síl. Vladimír ju vozil po lekároch, no všetci len krčili ramenami a hovorili: treba čas, aby sa telo zotavilo.
Keď mala dcérka rok a pol, Mariana zistila, že je znova v druhom stave. Lekári odporúčali interrupciu vraj ešte nie je dosť silná, nemusí dieťa donosiť, alebo ohrozí samú seba.
Vladimír aj lekári ju prehovárali, ona však trvala na svojom:
Svojho dieťaťa sa nevzdám! To ona či on nie je na vine, že chce prísť na svet. Čo má byť, to nech je všetko je v Božích rukách! hovorila Mariana.
Posledný mesiac tehotenstva bol najťažší, Mariana musela ísť do nemocnice. Doma smútila malá dcérka a Vladimír nevedel, čo so sebou tušil nešťastie.
Bohužiaľ, jeho obavy sa naplnili. Mariana pre pôrod nezvládla, zastavilo sa jej srdce. Ale svetu stihli darovať nádherné dvojičky-dievčatká.
Vladimír bol zronený žiaľom. Na cintoríne sa pozeral na čerstvú navŕšenú hlinu, pohľad prázdny, myseľ rozbúrená.
V myšlienkach sa mu mihal celý život s Marianou, šťastné dni, jej úsmev. A v ušiach mu znela jej smiech a hlas. Vladimír padol na kolená a plakal, ako ranené zviera.
Ako, ako mám bez teba žiť teraz? Čo mám robiť? Načo pokračovať? slzy mu tiekli po lícach, dušu pohltila prázdnota namiesto srdca tam diera čierna.
Po pohrebe sa utápal v žiali. Pil, aby zabudol, aby nepočul v hlave jej hlas ani smiech.
Marianini rodičia si vzali dievčatá k sebe. Neverili, že Vladimír sa dokáže z toho žiaľu vyliečiť a byť dievčatám dobrým otcom. Rodinné osudy.
Na štyridsiaty deň po pohrebe, opitý, zaspal v chodbe. Zdá sa mu zvláštny sen. Prichádza k nemu Mariana v bielych šatách, s vlasmi rozpustenými po plecia a ryšavými lokňami, čo žiaria v lúčoch ranného slnka.
Príde k nemu, pohladí ho po hlave a jemne, milo povie tak, ako kedysi:
Vlado môj, drahý, čo to robíš? Nie je ti hanba? zelené oči prižmúri, prstom pohrozí.
Tvoje dcérky už takmer nevidia otca, smútia za tebou. Ty im chýbaš, tak, ako mne chýbaš ty. Ak ma miluješ, svoje dievčatá neopúšťaj, opatruj ich, ako si miloval mňa.
Vladimír sa prebudil v hlave hneď čistejšie, slnko presvitá do okna a hreje ho na tvár.
Už na svitaní prišiel k rodičom Mariany, oholený, v čistom tričku, pohľad vyzretý, akoby zostarol najmenej o polstoročie za jednu noc.
Mlčky pobozkal ruku svojej svokre, svokra pevne objal, zobral dievčatá a vrátil sa do svojho domu.
Odvtedy žili v štyroch. Usiloval sa byť dievčatkám aj otcom, aj mamou. Učil sa variť obedy, prať aj zašívať.
A keď plietol vrkoče lepšie než hociktorá iná mama. V škole učiteľky jeho dievčatá chválili, boli usilovné, dobré, poslúchali.
Ak ich niekto urazil, Vladimír ich chránil ako orol svoje mladé.
Susedia sa často pýtali Vladimíra:
Prečo sa neoženíš ešte raz? Veď si mladý, fešák, zdravý. Koľko žien sa na teba pozerá
Vladimír sa čudoval a odpovedal im:
Ja som už dávno ženatý.
Veď pozrite, doma mám tri nevesty, ešte keby som jednu priviedol, tak by som štvrtú nezvládol!
Takto, každodennou drinou, prebdenými nocami, s polievkou na sporáku a pracovitými rukami, vychoval Vladimír z dievčat krásavice.
Keď boli dievčatá na strednej škole, začala k Vladimírovi chodiť susedka. Raz priniesla sušené huby, inokedy nakladané ryby. Dvorila sa mu, skúšala šťastie.
Vladimír videl, že sa jej nezbaví. Nechcel ju uraziť. Zavolal ju jedného večera na návštevu a spýtal sa:
Ktorú z mojich dcér máš radšej?
A ona na to:
Dcérky tvoje nepotrebujem! Veď ony čoskoro skončia školu a rozletia sa. Ty chceš celý život byť sám? Ja milujem teba, nie tvoje dcéry!
Vladimír ju pozrel a povedal:
Tu máš môj portrét a podal jej fotografiu a ľúb ma doma koľko chceš.
Suseda odišla sklamaná, s portrétom v ruke.
Dievčatá vyrástli, išli na vysokú, ale na otca nikdy nezabudli. Na víkendy stále prichádzali, pomáhali mu doma a na políčku.
A potom Vladimír vydával svoje dcéry. Každého ženícha si zavolal osobne, porozprával sa s nimi tak ako kedysi svokor s ním. Praje im len šťastie.
Dnes sú jeho dievčatá už dospelé. Každá má rodinu, deti, starosti. Ale na otca nezabudne ani jedna.
Na sviatky a víkendy idú všetci spolu do dediny za otcom. Vladimíra milovali dcéry, vnúčatá aj malý pravnuk.
Keď oslávil Vladimír osemdesiatjeden rokov, prisnil sa mu opäť sen.
Stojí v poli, mladý, statný, s tmavými vlasmi. Beží k nemu jeho Mariana!
V bielych šatách, bosá, vlasy jej žiaria lúčmi slnka.
Roztvoril náruč, srdce mu búši, až sa mu trasie. Stretli sa, objali, Mariana sa mu pozrela do očí a ticho povedala:
Vlado, môj drahý, aký si len šikovný! Dcéry sú šťastné, život majú krásny. Všetko som videla, každý deň som sa za teba modlila povedala a chytila ho za ruku.
Poď. Teraz už zostaneme spolu navždy.
Chytili sa za ruky a odišli po hustej, zelenej tráve.
Na Vladimíra prišla celá rodina spomínať. Dcéram bolo ťažko lúčiť sa s otcom, ale každá vedela, že je s tou, ktorú miloval celý život.
Tento príbeh je skutočným osudom dobrého človeka. Otcovi s veľkým O! O jeho osude mi rozprávala stará mama.
Všetci v dedine ho poznali. Takto to býva, že muž si vyberie život obety pre svoje milované deti, nie pre seba. Nech má večné svetlo a pokoj.
Napíšte do komentárov, čo si o tom myslíte, dajte páči sa mi to a sledujte stránku, nech vám neujdú ďalšie príbehy.
