Dnes som dovŕšila 35 rokov. V tomto veku sa zdá, že človeka už máloco skutočne prekvapí alebo rozčíli. No tento deň – môj veľký sviatok, na ktorý som sa tešila a plánovala ho dopredu – sa pre mňa stal skutočným sklamaním. A to všetko kvôli tým, ktorí mali byť po mojom boku a podporiť ma – mojim svokrovcom.
S manželom bývame v rodinnom dome pri Bratislave. Priestranný dvor, zeleň, čerstvý vzduch – ideálne miesto na letnú oslavu. Rozhodla som sa neusporadúvať jubileum v reštaurácii, ale usporiadať príjemnú, úprimnú oslavu doma. Pozvala som príbuzných, blízke kamarátky, pár kolegyň. Dokopy prišlo 25 ľudí. Dlhe týždne som sa pripravovala: vymýšľala som menu, nakupovala suroviny, rozvrhla si úlohy na každý deň. Chcela som, aby všetko nebolo len chutné, ale aj krásne, so šmrncom.
Moja kamarátka Zuzka prišla deň pred oslavou, aby mi pomohla s prípravami. Spolu sme marinovali mäso, pekli tartaletky, zdobili priestory, pripravovali tortu. Dokonca som sa prvýkrát v živote odvážila upiecť mliečne prasiatko na rošte. Všetko sa rezavo podarilo – vôňa bola úžasná a ja som cítila hrdosť. Všetko išlo ako po masle. Až do tej chvíle.
Svokrovci, Mária Jozefová a Ján Ondrej, bývajú v Trnave, len hodinu cesty od nás. Dohodli sme sa, že prídu skôr – pomoc nepotrebovali, len aby prišli skôr a oddýchli si po ceste. S manželom sme v tom čase odišli do obchodu pre nápoje – víno, šampanské, nealko. Boli sme preč len hodinu a pol. Keď sme sa vrátili, prišiel šok.
V kuchyni bol chaos. Svokrovci sa už usadili: Ján Ondrej otváral fľašu borovičky a Mária Jozefová so spokojným výrazom… dojedla polovicu plneného kapra. Áno, toho istého, ktorý som ozdobila petržlenovou vňaťou, citrónom a granátovým jablkom. Prasiatko? Jedna strana bola odkrojená – „na ochutnanie“. Šaláty? Takmer každý bol „otestovaný“. A moja špecialita, torta ozdobená čerstvými jahodami, už bola nakrájaná – bez opýtania, bez varovania.
„Mária Jozefová, prečo ste…“ začala som opatrne.
„No a čo?“, prerušila ma s pobúrením. „Veď sme nezjedli všetko! Hostia dostanú! Boli sme na ceste, vyhládli sme! Tu máš jedla ako pre vojsko!“
Stála som ako oparená. Nie kvôli jedlu, nie kvôli prasiatku. Kvôli tomu, koľko síl, času a duše som do tohto dňa vložila. Všetky prípravy – v troskách. A nie preto, že by si hostia užívali, ale pretože niekomu to bolo úplne jedno. Vedeli sme počkať. Vedeli sme si zohriať polievku. Vedeli sme aspoň zavolať.
Cítila som, ako ma opúšťa všetko nadšenie. Namiesto toho, aby som s hrdosťou doniesla na stôl celé prasiatko, som rozložila na tanieriky to, čo zostalo. Šaláty v miskách, ako v jedálni. O tortu som sa už ani nepokúšala – doniesla som ju nakrájanú a spočítala kúsky, aby každý dostal svoj diel.
Hostia nič nepostrehli. Smiali sa, pili, gratulovali. A ja som sa usmievala so zovretými zubami. Nemohla som predsa nahlas povedať, že sviatok je pokazený. Že vo mne boli len hnev, sklamanie a zášť. Len som ticho sedela pri manželovi, ktorý mávnol rukou: „No mame to nevysvetlíš…“
Nie, oni ani nepochopili, že urobili niečo zlé. Odišli skôr, s pocitom, že „to bolo fajn“. A ja som ostala prázdna. S jasným poznaním – ďalší sviatok budem sláviť tam, kde ich nebudem mať. Nech je to kaviareň, bálová sála, alebo piknik na druhom konci Slovenska. Ale nie v blízkosti ľudí, ktorí ničia cudziu prácu s úškrnom a výhovorkou „veď sme nezjedli všetko“.
Vy by ste také správanie dokázali prepáčiť? Alebo by ste po takomto „darčeku“ tiež nakreslili čiaru?
