„Hanba v taške“: ako mi svokra zničila trpezlivosť
Zuzana si preberala veci v skrini, keď zrazu niekto zazvonil. Na prahu sa s širokým úsmevom usadila jej svokra — Alžbeta Jozefová.
„Ahoj, dcérka! Zastavila som sa na čaj,“ prehovorila žena s nadšením.
„Poďte dnu,“ usmiala sa Zuzana z galantnosti, hoci v hĺbke duše sa napäla. „Len si dokončím upratovanie a môžeme si dať čaj.“
Prešli do obývačky. Zuzana pokojne skladala oblečenie, zatiaľčo svokra sa posadila do kresla a so zrejmým záujmem pozorovala.
Nedokázala odolať a všimla si tašku s nákupmi, ktorá stála pri kresle. Pozrela dovnútra a náhle vykrúkla oči:
„Zuzana! Čo to je za hanbu?!“
„Zasa si nakúpila hadry,“ uškliala sa Alžbeta, pozerať sa na tašky položené na gauči.
„To sú staré veci,“ unavene odpovedala Zuzana a zakrútiła očami. „Len si upratujem šatník.“
„Vie o tom môj syn, kam míňaš peniaze?“ spýtala sa s jedovatým tónom svokra.
„Aj ja zarábam, mimochodom,“ odsekla Zuzana a zrýchlila upratovanie, aby ukončila nepríjemnú debatu.
Ale svokra neprestávala. Vytiahla z tašky šaty a prezerala si ich.
„V takomto môžeš ísť maximálne do nočného klubu,“ poznamenala sarkasticky.
„Je na nich visačka. Takže som v nich ešte nikde nebola,“ chladne odpovedala Zuzana a pokúsila sa šaty zobrať späť.
„A vďaka bohu za to!“ zamrmlala svokra, podávajúc ich späť. „Nie si už trochu stará na takéto obliekanie?“
„Mám dvadsaťdeväť, nie štyridsaťdeväť,“ pripomenula Zuzana s ľadovým úsmevom.
„V tvojom veku by si mala nosiť dlhšie a decentnejšie šaty, nie všetko vystavovať,“ odsudzujúco frflala Alžbeta. „Práve preto ešte nemám vnúčatá!“
„A čo má moje oblečenie spoločné s deťmi?“ spýtala sa Zuzana, ktorá s námahou potláčala hnev.
„Veľmi jednoduché: ak sa obliekaš takto vyzývavo, hľadáš si niekoho mladšieho,“ s pohŕdavým výrazom odvetila svokra.
Zuzana zbledla od zlosti:
„Takže podľa vás by mala vdaná žena nosiť závoj?“
„Slušná žena by sa mala obliekať skromne!“ poučila ju Alžbeta. „A ty… keby si videla tvoje spodné prádlo!“
„Prehrabávala ste sa v mojom oblečení?!“ nahnevala sa Zuzana, ktorej vrela krv.
„Nikto sa neprehraboval!“ ohradila sa svokra. „Len som to náhodou videla v kúpeľni. A vieš čo? Slušná žena také ničoty nenosí!“
„Hovoríte vážne?“ zviazla Zuzana päsťami. „Mám si kúpiť špeciálne účelové spodné prádlo pre kanceláriu?“
„Ja si myslím, že slušná žena také veci vôbec nenosí, najmä nie keď je vydatá!“ svokra dokonca udrela päsťou do opierky.
„Mám dvadsaťdeväť rokov, som mladá a mám právo vyzerať dobre,“ prepískla medzi zubami Zuzana.
„Nie! Oblečieš sa tak schválne, aby sa na teba pozerali iní muži!“ teatrálne zdvihla ruky Alžbeta.
„Myslite si, čo chcete,“ unavene povedala Zuzana. „Ale ja sa budem obliekať tak, ako sa mi páči.“
„S tebou sa nedá rozprávať!“ odfrkla si svokra, vstala a vyšla von, pričom prudko zabuchla dverami.
Keď sa manžel Peter vrátil z práce, Zuzana mu okamžite povedala, čo sa stalo.
„Mama mi povedala, že sa obliekaš príliš vyzývavo,“ napätým úsmevom odvetil. „Nerob si z toho hlavu. A… snaž sa pred ňou nenosieť sieťované pančuchy — to ju vytáča.“
„Nič sa jej nepáči!“ rozhorčene vykrikla Zuzana.
„Zburácka sa a zabudne,“ ľahostajne mávol rukou Peter.
Ale mýlil sa.
O mesiac sa situácia zopakovala. Tentoraz Alžbeta prišla s novým „argumentom“:
„Vystavuješ fotky na internete! Moje kamarátky to videli! Všetky ťa odsudzujú!“ urazene prehlásila.
„Len im závidia,“ pokojne odpovedala Zuzana.
Svokra vstala, odfrkla a vyšla. Zuzana si s úľavou vydýchla, mysliac si, že už je koniec.
Mýlila sa.
Keď o pol roka odišli s Petrom na dovolenku a kľúče nechali svokre „len pre istotu“, netušili, čo ich doma čaká.
Po návrate Zuzana s hrôzou zistila, že väčšina jej oblečenia zmizla.
„To bola ona!“ vykríkla, prebehnúc izby. „Len tvoja matka mala kľúče!“
„To nie je možné,“ zaváhal Peter. „Zavolám jej.“
Ale Alžbeta sa do telefónu rozplakala:
„Ja? Čo to hovoríš, synček! Nikdy!“
Zuzana zavrtela hlavou:
„Volám políciu.“
Až vtedy sa svokra zľakla následkov a priznala:
„Dobre, bola som to ja! Vynie som tvoje výstredné hadre a vyhodila som ich do kontajnera. Urobila som to pre váš dobro, aby si konečne začala myslieť na rodinu!“
Peter bol zúrity.
„Mama, čo si to zmyslela?!“ kričal do telefónu. „Teraz musím platiť za nový šatník!“
„No…“ začala sa Alžbeta ohovárať.
„Vráť kľúče! A zabudni na našu adresu!“ prerezal Peter.
Na narodeniny dostala Alžbeta tri samotné ruže — namiesto drahého darčeka.
A Zuzana v ten istý deň išla nakupovať nové oblečenie — tentoraz za manželove peniaze, ktorý sám trval na tom: „Vyber si, čo chceš, zlatko. Zaslúžiš si to.“
