„My sme sa k vám neprišli najímať!“ – ako svokra mení víkendy na otročinu
Keby mi ešte pred rokom niekto povedal, že moje vzácne, dychtivo očakávané víkendy sa zmenia na ťažkú fyzickú prácu, po ktorej ma bolí každý sval a slzy sa mi valia z očí, neverila by som. Ale teraz je to realita. A všetko preto, lebo moja svokra, vážená Alžbeta Jozefová, si usúdila, že keď sme s Tomášom v paneláku a nemáme záhradu, tak asi nemáme žiadne starosti a voľného času – hŕbu. A teda – môže nás využívať naplno.
S Tomášom sme sa vzali pred rokom. Urobili sme skromnú svadbu – veľa peňazí sme nemali, žijeme v meste, kde každý cent musí štát. Moji rodičia nám pomohli s bývaním – kúpili nám jednopostelový byt z druhej ruky. Samozrejme, jeho stav nebol najlepší, tak sme hneď naplánovali rekonštrukciu. Áno, nie hneď, ale na jar sme začali pomaly: tu vymeniť kohútik, tam prelepiť tapety, v kuchyni položiť linoleum. Peňazí bolo málo, času ešte menej.
Rodičia Tomáša však majú dom na dedine, hospodárstvo, obrovský záhon, sliepky, kačky, kozu a dokonca dve kravy. Žijú na predmestí, kde sa od čias socializmu držia pôdy. Ale to bol ich vlastný výber, sami si to rozbehli. My sme ich prácu rešpektovali, ale vždy sme si mysleli, že každý máme svoj život.
Lenže svokra si to vyložila inak. Ako len zistila, že žijeme „v teplíčku, bez záhrady a starostí“, hneď nás začala aktívne pozývať k sebe. Najprv „len na návštevu“. A potom – každú sobotu a nedeľu, akoby podľa rozvrhu: „prídete pomôcť“. Nie „na návštevu“, nie „oddýchnuť si od mesta“, ale konkrétne – pomôcť. Hneď od dverí – do ruky handru, motyku alebo vedro. Usmejte sa – a ideme na záhon.
Najprv som si myslela – dobre, pojdeme párkrát, ukážeme, že nie sme cudzí. Pomôžeme, ako vieme. Tomáš sa tiež snažil odradiť mamu: vraj máme rekonštrukciu, nemáme čas, práca je náročná. Ale tvrdohlavosť Alžbety Jozefovej nepozná hranice. „Vy sa v meste válate ako králi. A tu mám všetko na sebe!“ Argumenty o únave ju netrápili. „Čo v tom vašom byte vôbec robíte? – rozhorčovala sa. – My sme vás vychodenie? teraz vy nám máte pomáhať!“
Úprimne, chcela som byť dobrou nevestou. Nechcela som konflikty. Ale všetko sa zlomilo, keď sme prišli opäť na návštevu, sotva sme vstúpili do domu, a svokra mi podala vedro vody a handru: „Kým varím polievku, umyješ celú podlahu – až ku kúpeľni a späť. A Tomášovi povedz, nech ide hoblovať dosky – potrebujem opraviť kurník.“ Chcela som slušne odmietnuť – povedala som, že som unavená z pracovného týždňa. Ale ona ani nepočúvala. Akoby som bola jej nájomná robotníčka, ktorá sa opovážila odmietnuť úlohu.
Keď sme v nedeľu večer odišli, bolelo ma celé telo. A v pondelok som zaspala do práce. Šéf bol v šoku: nikdy som nebrala PN, a tu zrazu ležím. Musela som klamať, že som sa cítila zle. A to všetko – po „oddychu“ u svokry. Necítila som radosť ani vďaku. Len hnev a smútok.
Najhoršie bolo, že sme s Tomášom už niekoľkokrát povedali: máme vlastné povinnosti, sme unavení, máme rekonštrukciu! Ale Alžbeta Jozefová aj tak volala každý deň: „Tak čo, kedy prídete? Záhrada sa sama neokope!“ Snažili sme sa vysvetliť, že teraz nemôžeme. A ona – v odpoveď: „Čo je to za rekonštrukciu, keď sa s tým už tri mesiace neviete vyrovnať? StaviaA nakoniec som si uvedomila, že ak nezastavíme túto kolobehu teraz, nikdy už nebudeme mať víkend len pre seba.
