Mária mala už šesťdesiat rokov. Blížil sa čas odchodu do dôchodku, no nikam sa neponáhľala. V ten deň si po skončení svojej smeny prezliekla pracovné šaty a vybrala sa domov. Vonku lialo ako z krhly a ona nemala dáždnik. Nasadila si kapucňu, sklonila hlavu a ponáhľala sa na autobusovú zastávku. Vtom začula detský plač na lavici ležalo bábätko, úbohé a uplakané, sotva niekoľko dní staré.
Mária neváhala, vzala uzlíček do náručia a začala drobca tíšiť. Keďže bol celý premočený, rozbehla sa s ním naspäť do práce. Zavolala detskú lekárku, aby dieťa vyšetrila. Je to chlapček, má asi dva týždne, je zdravý. Neviem, prečo ho niekto nechal takto samého. Takéto dieťa potrebuje lásku a starostlivosť, povedala doktorka.
Mária sa rozhodla ostať na nočnej zmene; aj tak by od vzrušenia nezaspala. Práve vtedy prišla polícia, aby spísala výpoveď. Mária celú noc drobca neopustila stále ho držala v náručí.
O dve hodiny neskôr sa na oddelenie vrátila polícia aj s mladým párom. Dievča plakalo, chlapec bol ako stena.
Ukážte nám ho, možno je to náš synček, povedalo dievča trasúcim sa hlasom.
Prevzali si kabáty a šli rovno na detské oddelenie. Keď dievčina uvidela svojho chlapca, rozplakala sa od radosti a objala ho tak silno, až sa zdalo, že ho nepustí nikdy. Mária tomu nerozumela, až jej policajt všetko vysvetlil:
Saša a Róbert sa tajne stretávali, lebo ich rodičia boli proti ich láske. Sašini rodičia to ešte ako-tak zniesli, no Róbertova mama vyvádzala, len aby dievča odradila. Keď sa chlapec narodil, dúfali, že babka obmäkne a poteší sa vnúčatku. Márne. Róbertova mama obvinila Sašu, že dieťa nie je jeho. Nešťastná mládež verila, že sa všetko obráti, ale nestalo sa tak. Jedného večera ponúkla mladým, že ich zastúpi a pôjdu si do kina oddýchnuť. Keď zostala sama, odniesla chlapčeka pred nemocnicu a nechala ho tam.
Tak sa to stalo. Všetko nasvedčuje tomu, že chlapec svoju starú mamu už nikdy neuvidí…
