Keď som sa oženil s Zuzanou, myslel som si, že so svokrou som vyhral jackpot. Nikdy sa nám neplieskala do života, nerádila, ako máme žiť, neprispievala nekonečné rady ako mnohé „mamy žien“. Navyše varila božsky, vždy bola zdvorilá a občas dokonca zábavná so svojím staromodným pohľadom na svet. Zdalo sa – ideálna svokra. Ale ako sa hovorí, nič nie je také ružové…
Najprv bolo všetko perfektné. Žili sme oddelene, navštevovali ju cez víkendy, pili sme čaj s koláčikmi a počúvali príbehy z minulosti. Všetko išlo ako po maste, kým sme so Zuzanou nemali syna – Adama. Vtedy sa to začalo. Najprv babička chodievala raz za týždeň. Potom – každý druhý deň. A nakoniec zostala u nás.
Samozrejme, z zdvorilosti sme nič nepovedali. Koniec koncov, pomoc v domácnosti sa vždy hodí, hlavne keď máte doma bábätko. Žena sa vrátila do práce, a mama bola hneď pri nás – kapustnica na sporáku, podlahy ako zrkadlo, bielizeň vyvesená, dieťa plné a spokojné. Zdalo by sa – sen. Lenže tento sen sa rýchlo zmenil na utrpenie. Pretože svokra, bez opýtania, zostávala týždeň, potom dva. Potom odišla domov „len si zobrať veci“ – a opäť bola u nás.
Žila s nami ako domáca pani: presúvala nábytok, schovávala moje obľúbené hrnčeky, pekla buchty, keď som si chcel dať len vajíčka. Prestali sme sa cítiť ako doma. Skúšal som naznačiť žene, milo sa opýtať, či by si mama nechcela odpočinúť u seba, ale Zuzka len mávla rukou: „Veď čo jej povíš, samotnej je smutno, naozaj ti chýba trocha trpezlivosti?“
A tak som trpel. Až kým náhoda nepriniesla geniálne riešenie.
Adam mal vtedy dva roky. Raz večer prišiel ku mne pred spaním a povedal, že sa bojí tmy. „Ocko, v tme býva Šarkan…“ šepkal vydesene. Snažil som sa ho upokojiť. „Synček, ak sa bojíš – len sa smej. Smiech všetkých Šarkanov vyplaší. Zasmieješ sa a oni utečú!“ povedal som bez hlbšej úvahy. Adam prikývol a išiel spať.
A potom, o pár nocí neskôr, o triej ráno, počujem, ako môj syn kráča po chodbe… a chechtá sa. Hlasne. Desivo. Úprimne. Smiech sa rozliehal celým domom. Skoro som spadol z postele, ale uvedomil som si – ide na záchod, „odháňa“ Šarkana. Na ďalšie ráno – to isté. A tak to išlo noc čo noc. Nám, dospelým, to prišlo trochu smiešne. Ale svokre nie.
Po pár dňoch prišla ku mne rozrušená a vyhlásila: „Už nemôžem spať v tomto dome! Je tu nejaká temnota, nejaké entity! Dieťa sa v noci
