Keď som sa vydala za Martina, myslela som si, že najhoršie je za nami – svadba, sťahovanie, prispôsobovanie sa novému životu. Ale ani vo sne by ma nenapadlo, že najťažšie v našom manželstve nebude každodennosť, účty ani rozdielne povahy, ale jeho matka – Alžbeta Jánová. Žena, ktorá považovala za svoju povinnosť nám denne pripomínať, že ona je hlavnou osobou v živote svojho syna.
Najprv to vyzeralo takmer nevinné: prichádzala k nám do bytu v Žiline „len na chvíľku“, priniesla kapustnicu, doniesla domáce halušky, rozprávala, ako v noci nemohla spať. Ale „chvíľka“ sa pretiahla na hodiny a návštevy – z párkrát do týždňa sa zmenili na dennú povinnosť. Keď som počula zvonenie u dverí, vedela som: pokoj skončil, Alžbeta prišla kontrolovať, ako dýcham.
Neurazila ma priamo. Naopak – zasypávala ma komplimentami, a to tak vytrvalo, že to začínalo pripomínať posmech. „Ach, Zuzanka tak dobre varí! Skutočná nevesta z rozprávky!“ hovorila pri každej príležitosti, najmä pred hostami. A potom dodala: „Aj keď, samozrejme, moja kapustnica bola vždy lepšia… no nevadí, naučí sa.“
Najviac ma rozčuľovalo nie toto. Ale to, že prichádzala bez ohlásenia. Proste ráno vstala, nastúpila do autobusu, prešla polovicu mesta – a stála pred našimi dverami. Často, mimochodom, keď sme mali hosťov. A potom začalo jej divadlo. Zrazu chytila srdce a sťažovala sa, že som jej nenaliala čaj. Alebo začala „analýzu“, prečo máme v kúpeľni zlé uteráky. A to všetko pred mojimi kamarátkami alebo rodičmi.
Najhoršie však bolo, keď som raz prišla z práce a ona vytiahla z šatníka všetky moje spodné bielizne a s pokojnou tvárou mi ukázala, ako sa „správne perú“. Vtedy som sa cítila tak zahanbene, ako som sa necítila ani ako teenager. Chcela som sa prejsť zemou. Ale mlčala som – Martin mi zakazoval hádať sa s matkou, tvrdiac, že ona to všetko robí „z veľkej lásky“.
„Ona sa stará!“ opakoval. „Mama o tebe hovorí len dobré. Môžeš sa na ňu hnevať?“
„Dobré? Ty počuješ sNajhoršie však bolo, keď som raz prišla z práce a ona vytiahla z šatníka všetky moje spodné bielizne a s pokojnou tvárou mi ukázala, ako sa „správne perú“. Vtedy som sa cítila tak zahanbene, ako som sa necítila ani ako teenager. Chcela som sa prejsť zemou. Ale mlčala som – Martin mi zakazoval hádať sa s matkou, tvrdiac, že ona to všetko robí „z veľkej lásky“. „Ona sa stará!“ opakoval. „Mama o tebe hovorí len dobré. Môžeš sa na ňu hnevať?“ „Dobré? Ty počuješ s polovicu. Nevidíš, ako sa správa, keď Ťa nie je doma.“ Žili sme spolu iba rok, ale za ten čas som sa cítila, akoby som staršia o desaťročia. Hádky, podráždenosť, únava. Milovala som svojho muža, preto som ani neuvažovala o rozvode. Ale mlčať som už nemohla. A vtedy sa stalo čosi nečakané – Alžbeta Sa zamilovala. Na svojich šesťdesiat sa zoznámila s vdovcom, začali sa stretávať a v našom byte sa objavovala čoraz menej. Bolo mi trápne si to priznať, ale tešila som sa z toho oddychu. Netrvalo to však dlho. Čoskoro Alžbeta oznámila, že sa vydáva. Moje pocity boli zmiešané – úľava, ale aj horkosť, že si ona buduje svoj život, zatiaľ čo ja v každom momente čakám jej návštevu. A vtedy mi napadlo – keď tak rada prichádzala k nám bez pozvania, ja jej to vrátim rovnakou mincou. Raz, keď bol u nej jej snúbenec, som nečakane zazvonila. Alžbeta otvorila a skôr, ako stihla niečo povedať, som sa už tlačila dovnútra, akoby to bol môj vlastný dom. „Dobrý deň, Alžbeta, aké máte tu útulne! Tie závesy sú úžasné, tiež také chcem. A kde kupujete také čistiace prostriedky? Všetko tu tak žiarí, že som z toho celá nesvá,“ hovorila som prehnane sladko, prechádzajúc z miestnosti do miestnosti. Správala som sa presne ako ona – vstupovala som bez zaklopania do spálne, čuchala som, čo sa varí v kuchyni, upravovala som vankúše na pohovke. A samozrejme, pred jej snúbencom som poznamenala: „Musím častejšie chodiť na návštevy, veď ma tak málo pozývate! A ja vás predsa tak milujem!“ Videla som, ako sa jej trhá oko, ako sa v nej hromadí hnev. Jej snúbenec na mňa hľadel zmätene, ale ja som v divadle pokračovala. Vydržala som tam až do večera a odišla s pocitom víťazky, zanechajúc za sebou mierny chaos. Odvtedy Alžbeta už nikdy neprišla bez telefonátu vopred. Martin bol úplne zaskočený, keď jeho matka začala odmietať návštevy aj na jeho naliehanie. A ja som len pokrčila plecami: „No, možno je unavená. Alebo už konečne pochopila, že ty a ja máme vlastný život.“ Niekedy stačí nechať druhého ochutnať jeho vlastnú medicínu, aby pochopil, aká je horká.
