Zmačkaný list ležal v jej šuflíku – vedľa výpovede. Do hrude sa mi vkradol zvláštny pocit: akoby ten kúsok papiera tam neležal len tak, akoby čakal práve na mňa.
Zobral som ho a spomenul som si na detstvo. Ako sme s klukmi v Košiciach hrali špiónov, písali tajné správy molkom na papier a potom ich čítali, keď sme ich zohrievali nad plameňom. S Ivankou sme na tie hry spomínali pri káve, keď sme si povídali o hocičom…
Sotva som sa dočkal obednej prestávky. Domov som dorazil ako splašený. Srdce mi búšilo – nie od strachu, ale od tušenia. Zapálil som horák, priložil papier nad plameň a… písmo sa objavilo. Ako kedysi. Len teraz to bola krutá, dospelá pravda.
„Ak toto čítaš, nemýlila som sa. Spomenul si a uhodol. Všetko mohlo byť inak. Ale vedz – keď si ma ponižoval, zabil si vo mne všetko, čo som k tebe cítila. Myslím, že ti dokonca robilo dobre ma trápiť. Možno to je všetko, na čo máš.
Niekto ti ublížil – a teraz ty lámeš tých, ktorí ti to nevedia ani nechcú vrátiť. Myslíš, že som ti nemohla vracať? Vedela. Ale potom by som prestala byť sebou.
Môžeš vyhrať bitku, ale prehrať vojnu. Nehľadaj ma. Zbohom. – I.“
Sedala som s tým listom a nemohol som sa pohnúť. Prečo? Prečo som ju tak zuřivo, až nenávistne, šialene… miloval?
V kancelárii sa objavila nečakane. Keď vošla, akoby do miestnosti vrazilo svetlo. Obyčajná pracovňa na treťom poschodí staršej budovy v Bratislave sa zrazu naplnila vôňou morského vzduchu, slnečným svitom a čerstvosťou ranných kvetov.
Nebola kráska – nie, nie modelka. Ale mala v sebe niečo, čo ma vyvádzalo z rovnováhy. Ja, človek skúsený, ktorý videl všetky typy žien – šarmantné, drzé, glamúrné i prosté – som zrazu stratil orientáciu. Všetko, čo ma kedysi vzrušovalo, prestalo fungovať.
Bolý som rozmaznaný pozornosťou, ženami, intrikami. Blondínky, ryšavé, tmavovlásky – všetky prešli môjím životom ľahko a rýchlo. Rande, kvety, krátke príbehy a znova sloboda. Ja som si vyberal. Ja som riadil. Neprosil som – dostal som.
Ale Ivanka…
Chcel som sa oprieť o jej kolená, cítiť vôňu jej pokožky, hladkať jej svetlé vlasy, dotýkať sa jej zápästia a krku, počuť jej dych, vidieť, ako si zahryzuje peru, keď je nervózna.
Ivanka bola podo mnou – doslova i prenesene. Bola súčasťou môjho tímu. Nie špartačka, nie hviezda. Ale vedel som: keď treba niečo zložité – dám jej a bude hotové. Presne, v termíne, bez zbytočného kriku.
Začalo mi robiť zvláštne potešenie, keď som na ňu mohol zakričať. Akoby jej samotná prítomnosť mi dávala dôvod byť krutý. Stiahla sa do seba, stala sa krehkou a bezbrannou – a v tých chvíľach som sa cítil ako boh. Keby len zaplakala… keby sa zosypala. Maličoval by som ju. Utíšil. Asi by som sa zmenil.
Ale ona vydržala. Ticho. Bez výčitiek. Bez sťažností. Bez slabosti. A to ma rozčuľovalo ešte viac. Snažil som sa získať jej pozornosť: nechával som na stole čokoládu, daroval drobnosti. Komplimenty s dvojitým dnom. Pohľady, náznaky. Vedela – to som cítil. A cítil som, že aj ona niečo cíti.
Niekedy sa mi zdalo, že ak sa len dotknem jej ruky – svet sa zastaví. A raz som to skúsil. Objal som ju. Ticho. Takmer nežne. A ona… odtiahla sa. Pozrela mi do očí. V tichosti. Bez výčitiek. Bez hysterie.
A to bolo horšie ako facka.
Bola pre mňa výzvou. Rovná mi. Ale nechcel som to priznať. Potreboval som cítiť nadradenosť. Nebol som pripravený byť zraniteľný. Nie pred ňou.
Pozoroval som ju. Ako rieši problémy. Ako sa správa v stresových situáciách. Páčila sa aj mojim kolegom. Príliš. Niekto sa dokonca pokúsil pozvať ju na večeru. Videl som to všetko. A zo zúrivosti vo mne vrelo.
Predvádzal som scény žiarlivosti. Rozprával som sa nahlas s inými ženami naschvál. Smiech, flirt, pozvania do reštaurácie – všetko pred ňou. A ona? Len sa zatvorila do seba. Ani pohľadom, ani gestom – žiaden náznak.
Veril som – nie, vedel som, že aj ona ma cíti. Niečo tam muselo byť. Cítil som to v kostiach. Bol som si istý, že zostane. Že neodíde. Že to vydrží. Že sa raz poddá.
A ona – odišla. Bez hysterie. Bez hádačky. Len zmizla.
V piatok neprišla do práce. Telefón vypnutý. E-mail zablokovaný. Projekt, na ktorom pracovala, zostal nedokončený. Ostal som za hlupáka. Pred šéfmi, pred sebou.
Zmiezla. Rozplynula sa ako dym. Ako oblak. Presne tá – nedosiahnuteľná, pomíjajúca, moja a zároveň nie.
A ja som si myslel – to nie je možné. Myslel som, že mám všetko pod kontrolou. Že všetko sa dá zmeniť, pretlačiť, zlomiť.
Mýlil som sa.
Aj tak sa to stáva.
