– On na mňa vôbec nepodobá! – vykríkla z obrazovky postava z lacného seriálu. – Ty si vážne slepý? To je tvoja kópia!
Viktor sa napäté usmial a pohodil pohľadom na manželku. Veď práve ona navrhla večer s čajom a seriálom. Keby mu vtedy niekto povedal, že práve táto „soap opera“ rozbije ich rodinu, len by sa smial.
– A viete čo? Ja mu rozumiem, – chladne poznamenal Viktor, neodvraciajc oči od obrazovky. – Moji synovia tiež na mňa vôbec nepodobajú. Ani jeden. Všetci štyria sú tvoja kópia. Možno by som si mal spraviť DNA test?
– Veľmi vtipné, – oškerila sa Zuzana. – Čo ešte ti napadne?
– Myslím to vážne. Všetko mi povedali. Viem, že deti nie sú moje.
– Čo to trepeš?! Kto ti to povedal?!
– Jeden človek. Kolega. Len sa pozrel na našu fotku a spýtal sa: „Si si istý, že sú tvoji?“ A vieš čo? Zrazu som si uvedomil, že nie. Nepodobajú sa. Ani tvárne, ani povahou.
Zuzana zbledla. Srdce jej stiskl bolesť, hnev a panika. Tolko rokov spolu. Tolko rokov, bok po boku – ťažkosti, radosti, choroby, skúšky, pôrody. A on… On sa len pozrel na fotku a uveril cudziemu.
– Naozaj si myslíš, že som ťa dvadsať rokov klámala? Že by som ti mohla podsúvať cudzie deti?! Si pri zmysloch?!
– Prestaň sa hrať! Veď to vidíš sama! Sú tvoje kópie! A ja pre nich čo? Strýko?
– Kto to je? – náhle sa spýtala Zuzana ľadovým tónom. – Tá žena, ktorá ti to naložila do hlavy?
– Čo má s tým spoločné žena? To bol kolega! Sám si tým prešiel.
– Samozrejme. A ty si ako chlapec. Prvý vietor – a zmeníš názor. Rozvádzame sa?
– Rozvádzame, – pokojne povedal. – Chcem urobiť test. Ak sa ukáže, že žiadny z nich nie je môj, bodka. Nech je v kolónke „otec“ pomlčka.
Deti, keď zistili, že otec pochybuje o ich príbuznosti, prestali s ním rozprávať. Najstarší, ktorý mal osemnásť, vyhlásil, že ho už nikdy nenazve otcom. Najmladší, päťročný, sa naňho len díval s nechápaním a pýtal sa: „Oco, si nahnevaný?“
Rodina sa rozpadala. Kamaráti, príbuzní, kolegovia boli šokovaní. Zuzana bola zúfalá, Viktor tvrdohlavý a hluchý pre všetky argumenty. A dôvod? Dievča menom Veronika, nová kolegyňa, mladá, ambiciózna, s bielymi zubami a loveckými inštinktmi.
– Nechápej ma zle, – šepkala mu pri šálke kávy. – Len je zvláštne, že deti po tebe nezdedili nič. Ani rysy, ani povahu. A také sa stáva…
Najprv sa hneval, potom začal pochybovať. A nakoniec uveril. A tak – súd, testy, výsledky. A štyri potvrdenia: Peter Kováč je otec. Biologický.
Veronika plakala, prosila o odpustenie, sľubovala, že to je láska. A že nechcela ublížiť. Peter si ju vzal týždeň po rozvode.
Ale nový život nevyšiel. V práci – bojkot. Rýchlo ho vyhodili. Veroniku tiež. Kamaráti sa od nich odvrátili. Susedovia pluli po nich. A čoskoro Veronika zbaliť veci a odišla – „nevydržala tlak“.
Pokúsil sa vrátiť. Zaklopal na známe dvere.
– Prepáč, – povedala Zuzana, – už ťa nepotrebujeme. Máme sa dobre.
A Peter ostal sám. Bez rodiny. Bez priateľov. Bez detí, na ktoré bol, ako sa ukázalo, oveľa podobnejší, než si vôbec predstavoval.
