Ako sa Zlatica stala mamou vďaka svojej dobrej duši…
Dávno, ešte v časoch, keď boli všetky brány na sídliskách zhrdzavené a kľúče od brán hrkotali v kabátoch susedov, vrátila sa Zlatica domov a uvidela pred svojimi dverami kartónovú krabicu. Naklonila sa, zamyslene sa zahľadela dovnútra a neverila vlastným očiam krčili sa tam spolu psík a kocúr. Obaja sa triasli a sledovali Zlaticu vystrašenými očami.
Čo to má znamenať? A vy ste odkiaľ, chalani? spýtala sa polohlasom Zlatica, akoby jej mohli odpovedať.
V tej chvíli sa otvorili dvere vedľa a vykukla suseda, stará pani Róza.
Zlatka, pekný večer, povedala, veru, čudné veci sa dejú. Anička z druhého poschodia odišla na druhý svet, a jej zvieratká bohužiaľ nenašli nový domov. Sesternica to skúšala všade, ale nik nechcel. Ja mám svoju mačku, tá by druhých nezvládla, niekto má alergiu Nechcete si ich s Petrom vziať? Ste mladí, bez detí a vedie sa vám dobre.
My sme o zvieratách ani nerozmýšľali, tobôž o dvoch naraz… zatvárila sa Zlatica neistotne.
Bolo by ich škoda od seba oddeliť. Sú na seba naviazaní, aj spať spolu chodili. Anička venčila psíka, kocúr sa chodil sám túlať po dvore, veľa starostí vám nenarobia.
Nechcete ich skúsiť? zahlásila pani Róza tak žialostne, že Zlatici stislo srdce.
A keď nie, čo s nimi bude? spýtala sa Zlatica, hlas jej zjemnel.
Vraj ich dajú utratiť. Už aj krabicu majú pripravenú Byt je už takmer predaný, noví majitelia o zvieratá nestoja, smutne vysvetľovala suseda.
V tej chvíli vošiel do vchodu ďalší sused a kývol hlavou smerom na krabicu.
Nechcete si ich vziať vy? Sú pokojné, veľa nežerú. Už majú svoj vek, dlho tu nebudú Nik o nich nestojí A Anička ich mala naozaj rada.
Tak dobre. Nedokážem si predstaviť, že by šli na uspánie Ako sa volajú? My tu bývame len dva roky, ani nepoznáme všetkých odpovedala Zlatica. Sused sa potešil a doniesol krabicu do jej predsiene.
Psík je Hugo, kocúr Lajoš. Ďakujeme vám, položil ešte na komodu dvadsať eur a vôdzku, tu máte aspoň na začiatok.
Zlatica zatvorila dvere, vyzliekla si kabát a kľakla si pri krabicu, prihovárala sa nečakaným hosťom.
No čo, chlapci? Peter bude prekvapený. Azda nás všetkých nevypraví z bytu Ale verím, že je dobrák a prijme vás, upokojovala ich Zlatica.
Nebojte sa, nedovolím, aby sa vám niečo stalo. Do útulku by ste šli, alebo ešte horšie rozhorčovala sa.
Ako keby rozumel, Lajoš sa opatrne vyšplhal z krabice a začal skúmať byt. Hugo ešte chvíľu sedel, váhal a sledoval, čo sa bude diať.
Zlatica zamierila do kuchyne, otvorila chladničku. V krabici pre zvieratá nič nemala, tak uvarila ryžovú kašu, zamiešala do nej kúsky mäsa a rozhodla, že im to prichystá.
Na prekvapenie, kocúr, keď si dôkladne obzrel byt, zamieril do kuchyne a okamžite začal z misy ochutnávať kašu, ktorú mu s láskou pripravila. Zlatica zavolala aj Hugo.
Hugo dlho váhal, ale keď videl, že Lajoš s chuťou papá, prikradol sa bližšie a prosebnými očami pozeral na svoju novú paničku.
Keď sa večer vrátil z práce Peter, naozaj bol zarazený. Spolu však rozhodli, že najprv pohľadajú dobrý domov, možno v rodinnom dome so záhradou.
Svadbu mali pred štyrmi rokmi, byt kúpili pred dvoma. Mali sa radi, vážili si jeden druhého, len ticho ich duší narúšala smútok z chýbajúcich detí.
Veď ty stále všetko udržiavaš ako vo vatičke, nechcela si ani len vtáčika divil sa Peter.
Vieš, ja som dúfala, že budeme mať bábätko. No život zariadil inak. A tieto zverky by skončili zle. Prepáč mi v očiach Zlatici sa zaleskli slzy.
Ja mám tiež rád zvieratá. Tak čo, postaráme sa, ráno navrhnem v robote, či niekto nechce, objal ju Peter.
Od toho dňa sa domácnosť zmenila. Kocúr a psík si čoskoro zvykli, dôležité bolo, že ich starý byt bol hneď nad novým bytom Zlatice a Petra, takže dispozične poznali všetko. Aj dvor bol ten istý.
Šikovní ste, moji milí, chválila ich Zlatica, ako by ste tu boli odjakživa.
Huga viedla trikrát denne von, Lajoš chodieval svojou cestou cez okno na dvor a späť.
Pani Róza sa tešila, že Zlatica ochotne prijala zvieratá, a pomáhala ako vedela: nosila kostičky pre Huga a zbytky kaše pre Lajoša.
Večer s Petrom smiali sa od srdca, keď sledovali, ako kocúr vystrája so špagátom a Hugo spokojne spí v novej pelechu.
Obaja spávali spolu, nedali sa oddeliť. Manželia pochopili, aká pravda bola v tých slovách, že ich rozlúčiť nemožno.
Po niekoľkých mesiacoch sa už ani len neunúvali hľadať nový domov. Zvykli si na seba navzájom, brali ich ako vlastných.
Víkendy Zlaticu navštevovala mama, bývala neďaleko. Aj jej prirástli k srdcu, hoci zpočiatku bola prekvapená.
Ja by som si Lajoša vzala, ale bývam na treťom a on tak rád chodí von, poznamenala.
Ale Zlatica rázne odmietla:
Nie, mami, prídeš, keď odídeme na dovolenku. Postrážiš, polievaš kvety, a pomôžeš so všetkým, čo bude treba.
Prišlo leto a vyrazili k Balatonu. Zlatica volala mame skoro každý deň, obávala sa o zvieratá i o ňu. Mama ju však vždy ubezpečila:
Všetko je v poriadku, pekne spia spolu, chodia sa vonku vyvenčiť, jedlo chutí. Užívajte si oddych.
Keď prišli domov, boli dojatí, Hugo vrtel chvostom, skákal, Lajoš mraukal a obtieral sa o Petrovy nohy, neskôr s vrčaním.
Nuž, naše štvornohé nás veru úprimne milujú! smial sa Peter. Zlatica pohladila Huga, a hneď sa dala do kŕmenia oboch havkáčov.
Teraz vstávala skôr, aby ráno stihla prechádzku s Hugom a nachystať raňajky pre všetkých.
O pár mesiacov, so zatajeným dychom, povedala Zlatica Petrovi, že čaká dieťa. Bola to veľká, vytúžená radosť.
Mama len poznamenala:
Veríš, dcéra, že ti boli Hugo a Lajoš poslaní zhora? Možno ako skúška tvojho srdca a ochoty pomáhať. Pán Boh ti odplatil, a ty sa pripravuješ na materstvo.
Asi máš pravdu, hoci na príbehy neverím zasmiala sa Zlatica, no skúška starostlivosti o malých zverov je fakt výborná príprava na dieťa. Veď to je aj starostlivosť, aj výchova, aj láska.
Chceš, že by som si zobrala oboch, aby ti bolo ľahšie, keď sa malý narodí? navrhla matka.
Nie, mama, zvládneme to. Najlepšie bude, ak prídeš na prechádzku s kočíkom, keď sa malý narodí. A doma mi s ním pomôžeš, keď bude treba.
Objali sa.
Tehotenstvo Zlatice dopadlo dobre, prišiel na svet chlapček. Peter bol celý bez seba, radosť v očiach i v srdci. Celá rodina bola šťastná.
Hugo, už starší a pokojný, nerušil bábätko jediným zavrčaním.
Lajoš pobiehal po dvore, vysedával na lavičke, alebo sa váľal pod lipou, nikomu neprekážal.
A tak žili spokojne, v úplnej rodine, šťastní, že ich je zrazu viac.
A staré susedy, na čele s pani Rózou, rozprávali po celej ulici, ako sa Zlatica stala mamou vďaka svojej dobrej duši Kto vie, možno na tom niečo je. Čo myslíte vy? Pomáha dobro naozaj vždy vrátiť?
