V deň, ktorý všetko zmenil: ako osud prišiel pod rozstriekanými kalužami
V kuchyni pri šálke čaju a kúsku čokoládovej torty si Katarína a jej stará mama Alžbeta užívali tichý večer. Jubileum – to nie je žiadna sranda: 75 rokov, hlučná rodinná oslava už bola za nimi, hostia sa rozíšli, a teraz boli len ony dve, v tej najdúševnejšej chvíli.
„Hovoríš, stará mama, že muži milujú očami,“ začala nečakane Katarína, sklopiac pohľad. „Tak mi povedz: čo je so mnou zlé?“
„Nič nie je s tebou zlé, moja drahá,“ pevne odvetila Alžbeta. „Chytrá, krásna, milá, vychovaná. Čo viac treba?“
„Tak prečo som stále sama? Mám už dvadsaťpäť, stará mama… Kamarátky majú rodiny, deti, a ja… akoby som uviazla.“
„Ešte si nestretla svojho človeka, to je všetko,“ usmiala sa stará mama. „Ale predsa bol u teba niekto… ako sa volal… Ján?“
„Bol,“ prikývla Katarína. „Až kým sa neukázalo, že je ženatý. Odišiel rovnako potichu, ako sa objavil.“
„Správne, že si ho poslala preč,“ zamrmlala stará mama a zatrela si vreckovku. „Ženatí muži nie sú o láske, ale o cudzej bolesti. Urobila si správne. Tvoje šťastie ťa určite nájde. Uvidíš.“
Na druhý deň ráno bolo príjemne chladno. Katarína ponáhľala sa do práce v novom svetlom kabáte, vyhýbajúc sa kalužiam a klzkým miestam. Myšlienky jej blúdili kdesi ďaleko, kým na ňu nevystriekla špinavá vlna.
Obliala ju až po uši. Svetlý kabát okamžite zošedol od špiny. Katarína stála ako prikovaná, cítila, ako sa jej v hrle dvíhajú slzy.
„Prepáčte!“ pristúpil k nej muž v drahom kabáte. „Preboha, nevšimol som si vás. Porazil som vás?“
„Vaše ospravedlnenie ma nezohreje!“ vzlykla. „Ako mám teraz ísť do práce?“
„Dovoľte, aby som vás odviedol. A zároveň do čistiarne. Kabát vyčistíme, sľubujem. Volám sa Richard, mimochodom.“
„Katarína…“
Pomohol jej prejsť cez cestu, otvoril dvere auta a odviezol ju najprv do práce, kabát hneď do čistiarne. Deň utekal v očakávaní, ale Katarína zabudla spýtať sa Richarda na telefónne číslo a teraz si láKrátko nato za ním zabušili na okno auta a ona spoznala jeho úsmev vo svetle pouličnej lampy.
