Posledné dni zase v dedine všetci preberajú, prečo môj osobný život vázne. Však úprimne – vediem si poriadne, vyzerám, v práci som uznávaná veterinárka na šikovnom farmárskom majetku. Asi preto, že nie som miestna. A priznať si, od miestných bab som iná.
“Keby si Nika len trochu sklopila tú korunu, čoskoro by v dome zavonela chlapčia duša,” poznamenala Marta Marková, čo vždy započala diskusiu pri večerných sedeniach na kládach. Vedela všetko skôr, než sa stalo. Má však oponentku – Zuzanu Jankovičovú. Sú priateľky od mladosti, ale ak jedna povie biele, druhá so zubami bráni, že je čierne. Babky obrátili hlavy k Zuzane v očakávaní špagy.
“To sú nám správy? Človek musí cez seba prekročiť, len aby domom páchli zapárané ponožky? Fuj, ženy, počujte ju! Nič od muža netreba, nech len smrdí po byte, kým ženská robí! Radšej už tú korunu nosiť!”
Marková sa zafarbila. “Čo to táraš?! Ženskej patrí žiť s mužom! Nech je chlap v dome!”
“Vysvetli mi prečo? Sama hovoríš, že zostali len podradní! Načo je? Starať sa o neho?”
Marková nevydržala, vyskočila. “Ty tupá žena! Dieťa treba porodiť!”
“Ty tupá! Dieťa porodiť a potom na sebe ešte celý život vláčiť toho spodobného chlapa! Není jednoduchšie do mesta zajsť, nájsť poriadneho, pekného a spraviť dieťa? A neživiť dlhoročného opilca s priživovačom, ale žiť pre radosť?”
Ženy zavyšeľovali. Najväčšie hádky kamarátky viedli pri morálnom vedomí. Raz sa rozhádali na mesiac, ani na klády nechodili. Bola nuda. Vraj za ten rozkol môžu ich životy: Marková mala jedného muža, pochovala ho pred dvadsiatimi rokmi, Zuzana mala traja, teraz za ňou chodí bývalý murár Vašek s návrhom spojiť domácnosti. Sedemdesiat ročná žena a osemdesiatnik – však v pohode. Takže ich rady na moju adresu boli odlišné.
A takmer došlo na krik, keby sa objavila ja.
“Zdravím, dievčatká!”
Zastala som sa so svojim úsmevom.
“Zdravíčko, Niky! Z mesta?”
“Z mesta, Zuzka. Ale pozor, priviezla som kvapky od bĺch! Kto má mačku sožhrnutú, zavolajte!”
“Jaj, Niky, mačke patri bĺchy!”
“Ach, teta Marta. Dnes sú kvapky – raz kvapkneš a pol roka môžeš svojho chlpatca hnať z postele akurát tak na obed.”
Tu vystúpila Zuzana. Zhodila po kamarátke pohľad: “Niko, ďakujem, zastav sa. Ja, na rozdiel od tých zaostalých, čo žijú v minulom storočí, viem oceniť dobrý nástroj. Takýmto nevšímavým, no neprekvapí ma, ak sa myjú pri peci len slameným popolcom.”
Zajajala sa tenkým smiechom. Marková sa spočervenala od hnevu.
Usmiala som sa. Po šiestich rokoch tu viem, že súkromný život v tejto diere neexistuje. Existuje iba život kolektívny. Zo začiatku ma to skľučovalo, ale pochopila som – je to normálna záležitosť. Trápiť by som sa mala, keby o mne vôbec nehovorili – to by znamenalo, že som nikto.
* * *
Prišla som sem z volania srdca. Mestská dievčina, no od detstva som snívala o živote v dedine, o liečení kôň, kráv a živých tvorov. Vždy som tvrdila, že zvieratá sú najvernejšími a najláskavejšími stvoreniami. Však len nedokážu oznámiť, čo ich bolí.
Keď som uvidela inzerát na veterinárku pre novú farmu, navonok aj s domčekom, neváhala som. Zavolala som, prišla a zostala. Dom za dva mesiace vygrcaný. Trochu som si od rodičov požičala peniaze, ale rýchlo som splatila – plat mi hodili včas.
Rodičia párkrát navštívili, vravievali, aké je všetko pekné… a potom ma presviedčali, aby som sa vrátila.
“Niky, však čo tu máš dobré? Dedina. Žiadna zábava, kultúra. V noci iba jedna lampa,” vzdychala mama.
Otec bol tiež zachmúrený. Aj keď keby matka všetko chválila, istotne by len prikývol.
Ja som sa len smiala.
“Počkajte! Ešte si chovat’om prasiatko! Budem vás zásobovať čerstvým mäsom!”
Iba krútili hlavami.
* * *
Sľub som dodržala. Prasiatko, sliepky, morytáky… Rodičia, keď pochopili, že ma nepresvedčia, zhodili ruky a užívali si návštevy našej dediny.
Avšak cosi ma skutočne trápilo. Ako každá žena som išla za mužom. Ale časom som pochopila, že nechcem manžela, iba že je to akási formulka. Dieťa by však v tridsiatich dvoch neprekázalo. Mama do toho tiež čosi stále kafrala.
“Ak by si žila v meste, už dávno by si bola pani manželkou!”
A tak som sa rozhodla vyjsť za muža. Zostalo málo: nájsť ženícha.
Najprv lokálni, ako napríklad traktorista Paľo. Dlho na ma po
A keď som vchádzala do domu, moje prase zveselo zakvíkalo pri krme, lebo napokon život na farme s vernými zvieratkami a dedinskými babkami, ktoré majú vždy navŕšané rady, bol väčšou istotou než hľadanie chlapa čo utečie pri prvej hašterivej mame.
