Mária mala už šesťdesiat rokov. Bol čas odísť do dôchodku, no vôbec sa neponáhľala. V ten deň skončila svoju službu, prezliekla sa a vybrala sa domov. Vonku lialo ako z krhly a Mária nemala pri sebe dáždnik. Natiahla si kapucňu na hlavu a kráčala smerom na autobusovú zastávku. Zrazu začula detský plač na lavičke ležalo novorodeniatko, ešte len pár dní staré.
Zdvihla uzlíček do náručia a začala bábätko tíšiť. Potom sa rozbehla späť do práce, pretože dieťa bolo celé premoknuté. Hneď zavolala pediatričku, aby dieťa prezrela. Je to chlapček. Má asi dva týždne. Je úplne zdravý. Nechápem, prečo ho niekto opustil. Takéto dieťa potrebuje veľa lásky a starostlivosti, povedala lekárka.
Mária sa rozhodla ostať v práci aj na nočnej smene; aj tak by nezaspala. Vtom prišla polícia a musela podať vyhlásenie. Po celý čas mala malého pri sebe ani na chvíľu ho nepustila z náručia.
O dve hodiny sa policajti vrátili so mladým párom. Dievča plakalo a chlapec bol bledý ako stena.
Ukážte nám ho, možno je to náš synček, povedala uplakaná dievčina.
Obliekli si plášte a šli na detské oddelenie. Keď dievča uvidelo chlapčeka, rozplakala sa ešte viac. Silno ho objímala a nechcela ho pustiť z rúk. Mária nerozumela, čo sa deje. Vtedy jej policajt všetko vysvetlil:
Saša a Marek sa stretávali v tajnosti, pretože ich rodičia nesúhlasili s ich vzťahom. Rodina Saše to ešte ako-tak znášala, no Marekova mama robila všetko pre to, aby Sabínu od Mareka odohnala. Keď sa narodil malý, dúfali, že Marekova mama zmäkne a poteší sa bábätku. Bohužiaľ, nestalo sa tak. Bola presvedčená, že Saša čakala dieťa s niekým iným. To však vôbec nebola pravda. Marekova mama zobrala mladým dieťa s tým, že im dopraje čas na kino, no kým boli preč, nechala chlapčeka pred nemocnicou.
Takto sa všetko odohralo. Vyzerá to tak, že malý už nikdy svoju starú mamu neuvidí…
