Som presvedčená, že vôbec nie je našou povinnosťou starať sa o švagra s jeho rodinou, či im ešte aj zháňať byt. A hneď ti poviem, že ten trojizbový byt, v ktorom bývame, je môj. Kúpila som ho v otrasnom stave ešte pred svadbou. Vieš si predstaviť, aké to bolo vchodové dvere len opreté o zárubňu. Ale bola som spokojná s cenou a všetko ostatné som menila postupne. O tomto som však nechcela rozprávať.
Keď som spoznala môjho manžela, už som mala dve izby opravene a dokonca aj trochu nábytku kúpeného. Byt bol už celkom útulný.
Môj manžel bol fešák, čestný a býval v podnájme. Po pár mesiacoch, čo sme sa dali dokopy, sa ku mne nasťahoval. Po svadbe sme jednu izbu prerobili na detskú a narodili sa nám najprv syn Šimon a potom dcéra Dorota.
Všetko bolo fajn až do tej studenej jesennej noci, keď našu rodinnú idylku narušila svokra. Prišla k nám s kuframi, oči vyplašené a celá uplakaná:
Môžem tu chvíľu zostať? Môj syn si priviedol frajerku do môjho bytu. Snáď im to vydrží a možno z nej bude jeho žena, nech len spolu žijú šťastne do smrti… Nebudem dlho, budem vám pomáhať, vyzdvihnem deti zo škôlky či zo školy, navarím im. Veď nemám nikoho iného okrem teba!
Tak plakala, že som jej otvorila dvere. Dala som jej tú najväčšiu izbu. Svokra bola už na dôchodku, o deti sa starala, ako sľúbila, ale domov už nechodila, pretože jej mladší syn si tam zariaďoval nový život. Žil v jej jednoizbáku so svojou mladou ženou a s dvomi deťmi: jedno mali spolu, druhé mala jeho žena z predchádzajúceho vzťahu.
Ešte dávno, hneď po strednej, si švagor zobral za ženu spolužiačku a svokrovci predali byt, z čoho kúpili im garsónku a synovi dvojizbák. Otec môjho muža medzitým ochorel a zomrel.
Švagor a jeho prvá žena mali dve deti, rozviedli sa a on nechal byt jej s deťmi. Teraz tam býva jeho bývalá so svojím novým chlapom a tromi deťmi, zatiaľ čo po rozvode sa švagor vrátil k matke. Vraj: Mama, bývam u teba. Teraz som znova sám a snívam veľké sny! Oni raz budú, nejako sa zariadim, byt si ešte nájdem. Lenže realita bola iná. O chvíľu si k mame nasťahoval svoju novú priateľku.
Svokra nám víkend čo víkend vodila k nám na návštevy deti z prvého aj druhého švagrovho manželstva hotové bláznovstvo v našom byte.
O rok na to som svokre povedala, že by si už mala vyriešiť svoje bývanie. A hádaj čo opäť slzy a celá hysterická.
Nakoniec som musela za švagrom že je čas, aby uvoľnil mamin byt. On to rázne odmietol, veď má deti a malý plat, nemôže si dovoliť prenájom. Čo v takej situácii, povedz mi?
Poslednú dobu som už ani domov po práci nechcela chodiť. Vzťah so svokrou úplne ochladol. Nakoniec som sa rozhodla porozprával som sa s mužom a žiadala ho, aby vyriešil bývanie pre svoju matku, lebo inak sa rozvádzam.
Moje slová ho poriadne prekvapili, veď ani netušil, kam by vlastne mamu dal na ulicu by ju predsa nevyhodil.
Navrhla som, nech si mama prenajme byt veď na to máme. Lenže ona sa postavila na zadné: nech vraj prenajmeme dvojizbák švagrovi s rodinou a ona sa vráti domov.
To som už považovala za vrchol neslušnosti, tak som povedala, že ak sa svokra do týždňa neodsťahuje, všetky veci jej dám pred dvere. Čo iné mi ostáva?
Naozaj si myslím, že nie je našou povinnosťou živiť švagra a jeho rodinu, nieto im ešte bývanie zabezpečovať!
