Denník, streda
Niekedy mám pocit, že žijeme na pokraji. Ja aj môj manžel pracujeme, ale naše platy sú skromné. Rozhodne si nemôžeme dovoliť žiť na vysokej nohe. Máme štvorročnú dcéru, Dorotku, a všetko je dnes také drahé oblečenie, jedlo, škôlka Je to boj každý mesiac.
To, čo ma trápi najviac, je, že Ivan, môj muž, sa rozhodol potajme podporovať svoju mamu. Posiela jej každý mesiac peniaze na nájom. Pritom my sami ledva zvládame pokryť vlastné účty a ešte aj myslieť na to, že treba Dorotke kúpiť nové topánky či zimnú bundu. Jeho mama, pani Martinková, je pritom zdravá ako repa. Mohla by si nájsť aspoň polovičný úväzok. Ja by som aj šla do práce na dlhšie, ale keďže Dorotka chodí zo škôlky skoro, musí na ňu niekto dávať pozor. Pani Martinková však vždy len mávne rukou, vraj jej zdravie už neslúži. No nezdá sa, že by skutočne bola chorá.
Minule som sa dozvedela, že pani Martinková odcestovala do kúpeľov v Piešťanoch a nie hocijakých, ale do drahého hotela! Zistila som to od Ivana, ktorý mi len tak medzi rečou povedal, že bude potrebné, aby som sa počas jej neprítomnosti starala o jej kvety v byte až na druhom konci Bratislavy. Zostala som v nemom úžase. Miesto toho, aby som ten čas venovala niečomu, čo by nám do rodinnej kasy prinieslo pár eur, chodím zalievať fikusy do Petržalky.
Ale čo ma prekvapilo asi najviac, bolo, ako si pani Martinková začala žiť. Nosí značkové šaty, nové kabelky z butikových obchodov, lesklé šperky. Chvíľu som nechápala, ako je to možné veď Ivan stále tvrdil, že jeho mama ledva vyjde s peniazmi na nájom. Žeby si našla nejakého mecenáša? Alebo o všetkom viem len kúsok?
Potom sa mi predsa len podarilo rozplietať záhadu. Začala som si všímať, že Ivan nosí stále tú istú veľkú tašku a často je ťažká. Jedného dňa, keď išiel do kúpeľne, som do nej nakukla. A našla som tam náradie, a medzi ním dokonca notebook mojej kamarátky Katky. Hneď ďalší deň v práci mi Katka hovorí, že Ivan si privyrába opravami elektroniky.
Tak odtiaľ prichádzajú tie peniaze! Keď som sa ho na rovinu spýtala, či všetky zarobené peniaze posiela mame, priznal to.
Takže ja a Dorotka sa trápime, nemáme poriadne zimné oblečenie, zašívame ponožky, a ty platíš mame kúpele a butikové šaty? spýtala som sa celkom otvorene.
To sú moje peniaze. Sám rozhodujem, na čo ich miniem, odvetil chladne.
Na tento rozhovor nikdy nezabudnem. Pobalila som ho a poslala k jeho mame. Keď ju má tak rád, nech si žijú spolu. Bolo to správne rozhodnutie, nie?
