Dnes som si uvedomil, aké zvrátené sú moje predstavy o láske.
“Chápete, už som toľkokrát skúšal nájsť ženu v zoznamkárskych aplikáciách, ale je to príliš namáhavé… Musím im písať, snažiť sa zaujať, ohýbať prsty nad klávesnicou, počúvať ich ženské problémy… Keby to šlo bez toho všetkého, bol by som vám večne vďačný,” povedal som. “Dá sa to urobiť tak, aby ma žena vybrala sama, bez rozhovorov, bez vtipov z časopisu ‘Maxim’, bez zbytočnej erudície?”
“Samozrejme!” Pokrčilo plecami šedivé bytie z dymu. “Dnes si môžete dopriať čokoľvek. Veď ste ma kvôli tomu privolali.”
“Dobré. A ešte jedna vec: nechcem na ňu míňať ani cent. Nech sú to nuly. Žiadne kaviarne, žiadne medovníky na môj účet, ktorých návratnosť je vždy otáznik. Nechcem sa musieť obliekať do košele, vťahovať brucho, robiť dojem… Nech ma hneď zoberie k sebe domov. Je to možné?”
Šedá bytosť si vytvorila zo dymu blok a pero. S úslužným výrazom vrchného čašníka si zapísala moje požiadavky a prikyvla.
“Hovorím vám, čokoľvek. Ešte niečo?”
“No… aby nič nežiadala. Žiadne iPhone, diamanty, kožuchy… Ja sám som nikdy nedaroval, ale chlapi vravia, že naše ženy sú chamtivé. Nech je to čistá láska, bez jedinej stopy vypočítavosti, ako u tých západoeurópskych alebo filipínskych žien. V zahraničí ženy pokojne robia a muži sedia doma, a nikto im nič nevyčíta. U nás by ma hneď označili za ‘živého na krku ženy’. Takže bez toho, prosím.”
“Bude vybavené!” Pokrčilo plecami. “Ale vy, Viliam, ste príliš skromní. Voláte si démona, ale žiadate veci, ktoré môžete získať aj bez mágie. Takých žien je dosť aj v bežnom živote. Máte jedinečnú príležitosť, prečo ju nevyužijete?”
“Dobre teda. Nech je aj pracovitá!” Počal som počítať na prstoch. “Nech vari, upratuje, stará sa o domácnosť, a hlavne nech ma nežiada o pomoc. To prvé. Po druhé, nech mi nikdy nevyčíta, nech je vždy láskavá a šťastná, keď ma vidí. A po tretie nech nechce deti. To je dôležité, všetci vedia, že deti potrebujú ženy. Mne sú zbytočné. To by stačilo.”
“Skromné želanie…” Bytosť zavrtela hlavou. “Nemám právo vám radiť, ale možno by ste si vybrali aj vzhľad? Ženy, aké popisujete, existujú, ale väčšinou nie sú príliš pekné a bývajú staršie. Vy asi chcete študentku, však?”
“Áno, presne tak, študentku!” Skoro som vyskočil z radosti, že som nezabudol na to najdôležitejšie. Vysokú, krásnu, štíhlu, s jemnou kožou ako broskyňa. Ale zároveň láskavú, súcitnú, so širokým srdcom. Moderné dievčatá sú príliš povrchné, viete…
“Samozrejme, viem!” Bytosť sa usmiala aspoň sa mi to zdalo. Akože, ako sa môže usmievať dym? Ale na tom nezáležalo. Čoskoro ju stretnem. Vlastne, ona stretne mňa, odvedie ma domov, a…
Sladko som zatvoril oči. A zrazu som sa prebral v snehu na nejakej cudzej skládke. Vedľa mňa ležal obal od párok a rybí kostra. Bolelo ma v boku. Všetko okolo bolo obrovské a neznáme. Iba mladý ženský smiech, ktorý sa rozliehal po dvore, znel stále rovnako očarujúco.
“Zuzka, pozri, aké milé mačiatko! Chudáčik, asi ho napadli psy! Zoberiem si ho domov! Budem sa oňho starať, hladkať ho, kŕmiť!”
“Ty máš ale zlaté srdce, Evička!” Ozval sa druhý hlas, tvrdší a nepríjemný. “Hneď berieš zviera domov. A čo ak začne na jar kričať? Čo ak bude chcieť mať mačiatka?”
“Nebude, zoberiem ho k veterinárovi.” Pristúpila bližšie. “Poď sem, zlato…”
Jej ruky ma pevne objali. Chcel som zakričať, ale z môjho hrdla vyšlo iba žalostné mňaukanie…
