Vydala som sa za muža, ktorý má dcéru z prvého manželstva. Jej matka dievča opustila a odišla do zahraničia s novým mužom, nechajúc dieťa na otcovi. Teraz žijem v pekle, snažiac sa vychádzať s cudzou dcérou v našom dome v mestečku Krupina. Snívala som o šťastnej rodine, no namiesto toho mám doma rozmaznanú, nevychovanú dievčinu, ktorá mi kazí život. Teraz som tehotná a potrebujem, aby odišla k babke. Ale ako to urobiť, aby odišla dobrovoľne?
Keď sme s Martinom začali chodiť, jeho dcéra Zuzana žila častejšie u starých rodičov. Videla som ju len zriedka a myslela som si, že ju prijmem ako súčasť jeho života. Po svadbe sa však všetko zmenilo. Svokra vyhlásila, že sa už o vnučku nezvláda starať, a presťahovala ju k nám. Snažila som sa s ňou nájsť spoločnú reč, ale všetko narážalo na jej ľahostajnosť a drzosť. Nečúva ma, ignoruje ma, akoby som neexistovala. Čo je horšie – v dome si robí, čo chce, rozhadzuje veci a sťažuje sa otcovi alebo babke na mňa pri každej príležitosti.
Svokra mi stále káže: „Buď trpezlivejšia, Erika, nájdi k nej cestu!“ Martin ma tiež žiada o väčšiu zhovievavosť, ale prečo by som mala podliehať dvanásťročnej dievčine, ktorá mi neustále odsekáva? Nie je moja, a nechcem byť jej opatrovníčkou! Čakám vlastné dieťa a nehodlám znášať jej výstrednosti. Prečo ju nikto nevychováva, nedáva jej hranice? Martin a jeho matka ju rozmaznávajú, zatvárajúc oči pred jej hrubosťou a lenivosťou. Ak takto pôjde ďalej, vyrastie z nej sebecká rozmaznávka.
Zuzana je neporiadna a lenivá. Necháva špinavé riady, rozhadzuje oblečenie a ukladať musím ja. Jej správanie ma šokuje – je prefíkaná a zákerne ma provokuje. Martin pracuje dlho do noci, a tak sme často len my dve. Už nie je malá, ale podľa neho a svokry ju nemožno nechať samu. Prečo by som ja mala obetovať svoj čas a nervy? Aj ja chcem pracovať, oddýchnuť si, žiť svoj život!
Svokra nás navštevuje na pár hodín, hrá sa s ňou ako s bábätkom, a potom začne mňa: „Prečo sa s ňou nehráš? Prečo ju nevychovávaš?“ Naozaj si myslí, že mojou povinnosťou je starať sa o Martinovu dcéru. Ich tlak ma dusí. Keby ma netlačili do nemožného, možno by som sa aj zmierila. Teraz však ľutujem, že som sa zviazala s mužom, ktorý má „balast“. Zuzana mi nikdy nebude blízka, a nebudem to predstierať.
Všetko komplikuje moja tehotnosť. Nechcem od Martyna odísť – milujem ho a on sa snaží zmierňovať naše konflikty. Ale žiť pod tou istou strechou so Zuzanou už nedokážem. Jej matka volá raz za rok, posiela lacné darčeky, no dcéru k sebe neberie. Zuzana po nej túži, a vidím, ako ju to trápi. Ale jej bolesť ma k nej nepribližuje – naopak, vylieva si na mne zlosť a odsekáva mi.
Túžim, aby Zuzana odišla k babke. Bol by to ideálny riešenie. Svokra býva nedaleko, má ju rada a mohla by ju vziať k sebe. Ale ako to zaariadiť? Zuzana sa drží otca, a on ju nechce poslať preč. Skúsila som na ňu zjemniť, navrhla som, aby viac času trávila u starých rodičov, no len frfla. Možno keby som bola prísnejšia, odišla by sama? Alebo by som mala presvedčiť Martina, aby svokru požiadal, aby si ju zobrala? Neviem, čo robiť, ale cítim, že každou chvíľou prasknem.
Moja tehotnosť všetko sťažuje. Chcem pokoj v dome, chcem sa pripravovať na príchod svojho dieťaťa, nie strácať nervy s cudzou dcérou. Zuzana je súčasťou Martinovej minulosti, ale ja nemusím kvôli nej trpieť. Ako docieliť, aby odišla, bez toho, aby sa rozpadla naša rodina? Som na pokraji sil a potrebujem riešenie.
