Keď som sa vydávala za Jána, vedela som, že má dcéru z prvého manželstva. Zuzana, jeho bývalá, opustila dievčatko už pred šiestimi rokmi – zbalila si veci a odišla do Rakúska s nejakým novým nápadníkom, začala život odznova. Za ten čas porodila ešte dve deti, na staršiu dcéru si spomenie dvakrát do mesiaca cez video hovor a darčeky posiela len na sviatky. Videla som, ako dievčatko túži po matke, ako sa uprene pozerá na obrazovku telefónu, dúfajúc, že matka povie: „Prídeš ku mne.“ Ale ona nikdy nepozvala, nikdy neprišla. Proste svoju dcéru vymazala zo života.
Najprv bývala u svokry – Jánovej matky. Ale tá celkom rýchlo vyhorela, nezvládala školu, rozmary, hysterické scény. A tak vnúčku vrátila otcovi. Ján ju priviedol domov, pozrel sa mi do očí a ticho povedal: „Erika bude bývať s nami. Dlhodobo.“
Úprimne som sa snažila byť dobrou macochou. Kupovala som oblečenie, varila jej obľúbené jedlá, vyberala ju zo školy, rozprávala sa s ňou od srdca. Chcela som byť jej kamarátka. Ale dievča sa uzavrelo do seba. Akoby medzi nás postavila múr a ani sa nepokúsila priblížiť. Nielenže ma ignorovala – akoby demonstratívne ukazovala, že v jej svete som nikto.
Prešli tri roky. Teraz má Erika dvanásť. A stále býva s nami, velí tu, akoby to bol jej byt, a nie náš s manželom. Každý večer sa sťažuje otcovi: „Teta Mária ma donútila upratať po sebe“, „Teta Mária mi nekúpila, čo som chcela“. A potom mi svokra zavolá s výčitkami, že „sa málo venujem dieťaťu“ a že „aj ja čoskoro budem rodiť, tak nech sa učím byť matkou“. Ale sama sa o vnučku starať nechce, ani na hodinu ju nechce pohlídať, keď musím naliehavo k lekárovi alebo do práce.
Všetko ma to vyčerpáva. Pracujem, starám sa o domácnosť, varím a teraz som aj tehotná. Ján, aj keď nestojí na strane dcéry, stále ma žiada, aby som bola jemnejšia, zhovievavejšia. A ja už nemôžem. Toto dievča sa pre mňa stalo zdrojom nervozity. Je neporiadna, hrubá, nevie poďakovať, nepočúva a je stále s niečím nespokojná. Nie je moja, a už to pred sebou ani neskrývam.
Niekedy sedím v noci v kuchyni a rozmýšľam: „Keby som vtedy odmietla, aby sa k nám nasťahovala… Keby som trvala na svojom…“ Ale teraz je neskoro. Nemôžem odísť od manžela – budeme mať spoločné dieťa. A akokoľvek sebecky to znie, čoraz častejšie fantazírujem, že Jánova dcéra by sa chcela vrátiť k starej mame. Že by povedala: „U starých mám je lepšie.“ Nebudem ju presviedčať, aby ostala. Nebudem plačať.
Chcem len pokojne žiť. Bez neustálych výčitiek, bez boja o miesto v tomto dome. Chcem, aby moje dieťa vyrástlo v láske a harmónii, nie vo večnom napätí a hádkach. Možno je to moja jediná šanca udržať si rodinu a nezblázniť sa.
