**AKO SI BABKA TONKA NAŠLA DCÉRU**
Tichý večerný súmrak sa vlieval nad dedinou, keď Antónia Semenová, ktorú všetci volali len babka Tonka, vyšla zo svojho starého domčeka a prišla k susedovmu plotu. Trikrát zaklala kĺbmi na okennú tabuľu. Sklo odpovedalo tupým, no dávno známym zvukom. Za chvíľu sa v okne objavila prekvapená, vrásčami pokrytá tvár susedy Márie. Široko otvorila staré, vŕzgajúce dvere a objavila sa na prahu, upravujúc si neposlušný pramen šedivých vlasov.
Tonka, drahá, čo to stojíš ako cudzia na prahu? Poď dnu, nehanbi sa, práve varím čaj, zvolala cez celý dvor, ale v hlase jej už bolo cítiť znepokojenie.
Nie, Mária, ďakujem, nejdem dnu, hlas Antónie sa triasol a ona sama sa čudovala tej náhlej slabosti. Mám k tebe vec, dôležitú, veľmi dôležitú. Počuj, suseda, musím ísť do mesta, do okresnej nemocnice. S odporúčaním, naliehavým. S očami mám problém, úplne ma to zničilo. Stále mi slzia, všetko sa mi rozmazáva, ako v hustom hmle, a v noci tak bolia, že ani svetlo nechcem vidieť. Náš doktor, ešte mladý, pozrel a len pokrčil rukami potrebujem, hovorí, operáciu, a čo najskôr, inak… inak úplne oslepnem. Kam ísť, ako neviem si rady, som sama, úplne sama. Ale verím, že svet nie je bez dobrých ľudí, poradia, nasmerujú ma.
Tonka, zlatá, samozrejme, choď, nečakaj! hneď zareagovala Mária, prekračujúc sa v svojich ošúchaných papučiach. Postarám sa o tvoje hospodárstvo, o kozu Zuzku, o sliepky, o všetko! Neboj sa tak! Hovoríš pravdu zostať sama v tme, to by bolo strašné nešťastie! Choď, nech ťa Boh ochráni!
Antónia Semenová mala vyše sedemdesiat. Jej život, dlhý a neuveriteľne ťažký, ju zmietal po svete, skúšal ju, bil tak, že sa zdalo, že sa už ani nezvedie. Ale vždy sa postavila. A nakoniec, ako zranený vták, našla útočisko v tejto tichej dedinke, v domčeku, ktorý zostal po dávno zosnulých príbuzných. Cesta do mesta sa jej zdala nekonečná a strašidelná. Sedela v trasúcej sa autobuse, zovretá držala svoju ošúchanú tašku a v hlave sa jej donekonečna točila tá istá úzkostná myseľ.
Nožom… nožom sa budú dotýkať mojich očí? Ako je to možné? Hoci doktor hovoril, upokojoval ma: Nebojte sa, babička, operácia nie je zložitá, srdce ma bolí, stláča ma nejaké zlé predtucha. Bojím sa. Ach, ako sa bojím byť sama.
V nemocničnej izbe, kam ju umiestnili, bolo čisto, páchlo liekmi a tichom. Pri okne na posteli ležala ešte mladá žena, oproti nej ďalšia stará žena, ako ona. Od tohto susedstva sa Antónii uľavilo. Vyčerpaná si sadla na pripravenú posteľ a pomyslela si: To je ale nešťastie, moja bieda nie je osamelá. Ani mladých, ani starých tá choroba nešetrí.
Po obede, ktorý tu volali tichou hodinou, do izby vtrhli príbuzní. K mladej žene prišiel manžel so školákom, obťažkaný taškami s ovocím a džúsom. K druhej susede prišla dcéra s manželom a malou vnučkou, ktorá sa hlasno smiala a bez prestania kecala. Obklopili svoju matku a babičku starostlivosťou, pozornosťou, teplými slovami. V izbe bolo hlučno, vese
