Jana mala už šesťdesiat rokov. Mala ísť do dôchodku, ale neponáhľala sa. Po skončení smeny si prezlečela uniformu a vybehla domov. Zošľahol krutý dážď a ona bez dáždnika. Zapínala si kapucňu, kráčala k autobusovej zastávke a zrazu zachytila plač na lavičke ležalo niekoľko dní staré bábätko.
Chytila ho do náručia a snažila sa ho utišiť. Keď ho však zistila, že je úplne mocne premočené, rýchlo sa vrátila do pôrodnej nemocnice v Bratislave, aby zavolala pediatra.
Je to chlapčík, asi dva týždne starý, povedal lekár po prehliadke. Zdravý, žiaden dôvod, prečo by ho niekto nechal. Takéto dieťa treba mať pod srdcom a rozmaznávať.
Jana sa rozhodla zostať na nočnom oddelení aby nespala. V ten moment prišiel policajt, lebo bolo nutné podať výpoveď. Jana neodložila bábätko, držala ho pevne v rukách.
O dve hodiny neskôr vrátila policajná jazda mladý pár. Dôsledná dievčina bola potok slz, chlap chabý ako list.
Ukážte nám ho, povedala zúfalá a dodala: Možno je to naše dieťa.
Nasadili si nemocničné plášte a šli na oddelenie neonatológie. Keď dievča uvidela svojeho syna, rozplakala sa do brehov. Objala ho a nechtela ho pustiť. Jana bola zmätená, až kým im policajt nevysvetlil všetko:
Zdenka a Marek sa tajne stretávali, lebo ich rodičia nesúhlasili. Zdenkina mama neúprosne znepriatelila všetko, čo sa týkalo ich vzťahu, a keď sa zrodil chlapčík, dúfala, že sa matka kľudne usmeje. Nanešťastie, Zdenkova mama si myslela, že Zdenka mala dieťa s niekým iným čo samozrejme nebolo pravda. Využila situáciu, pošpekla mladých rodičov do kina a následne doručila bábätko k nemocnici.
A tak končí táto bizarná príhoda. Najskôr bude chlapček pravdepodobne nikdy nepotkovať svoju babičku.
