Ráno pod Tatrami bolo sivé, ale v mojom sne vyžarovala zvláštna svetlosť. Ja som Eszter, dedička, ktorá ticho platila za Pavlov oblek na mieru, jeho Audi, a podnikateľské projekty, ktoré nazýval svojimi. Vždy som mu dôverovala bez otázok.
Keď som mu v spálni uhladila kravatu, odrazili sme sa v zrkadle akoby z dvojitého sveta: Idem do Košíc na stretnutie, musím dokázať tvojmu otcovi, že zvládnem aj bez vašich peňazí, povedal Pavol, pričom mi pobozkal čelo.
Ja som len prikývla, presvedčená o jeho pracovnej zanietenosti hoci všetko, čo vlastnil, bol aj tak môj dar, pretože pre mňa v manželstve platilo: moje je aj tvoje. Daj pozor, napíš, keď dorazíš, povedala som. Pavol vypol svetlo, zamkol dvere vyrezávané z dubového dreva, a ja som cítila jemný, neznámy bod melanchólie možno úľava, že mám vilu v Modre pár dní len pre seba.
Po pár pracovných schôdzach mi napadla Katka, moja najlepšia priateľka zo školy. Včera mi napísala, že je v nemocnici v Prešove, vraj má ťažký brušný týfus. Katka bývala sama v prenajatom dome dom patril mojej firme, mala ho zadarmo.
Chudák Katka, zamrmlala som, musí sa cítiť osamelo. Skočila som do môjho červeného Škody Superb a vyrazila, vo vrecku kôš s ovocím a domáce halušky, ktoré mala rada. Prekvapím ju, hovorila som si v duchu už počúvala Pavlove slová chvály.
O piatej som zaparkovala pri súkromnej klinike v Prešove. Katka mi povedala, že je na izbe VIP 305. VIP. To mi prišlo zvláštne Katka nepracovala, z čoho si to platila? Usmiala som sa, veď keby nemala, zaplatím to.
Krížom cez chodbu, kde všetko voňalo dezinfekciou a mramoru, som šla s košom a srdcom plným nádeje. Dvere na izbe 305 boli pootvorené. Priložila som ruku k drevu, chcela som zaklopať ale v tom som zamrzla.
Z izby zaznel smiech. Srdce mi vynechalo úder. A potom… Pavlov hlas, mäkký, detský:
Otvor ústa, zlato, letí lietadielko
Ten hlas mi ráno bozkával čelo. Ten hlas sľuboval Košice.
Hlavu som pritisla k štrbine dverí a zotavila pohľad.
Katka sedela na posteli v saténových pyžamách, žiarila zdravím, zatiaľ čo Pavol jej trpezlivo kŕmil jablkami, hladil po brušku, smial sa a volal ju drahá. Katka si zasa hladila brucho, unavene sa sťažovala, že je už pár týždňov tehotná. Pavol sa usmieval a z jeho masky spadol tieň:
Buď trpezlivá, šepkal. Pomaly presúvam peniaze z Eszterinej firmy na svoj účet. Keď bude dosť na náš byt, vyhodím ju. Je naivná myslí si, že som jej verný. Pre mňa je len bankomat.
Niečo sa vo mne zlomilo.
Nezačala som kričať ani búchať. Vytiahla som mobil, stíšila ho a nahrala všetko každý dotyk, každé slovo o podvode, každé vyznanie zrady.
Potom som odišla.
Sedela som v čakárni, a keď som si prehrávala video, slzy padali len chvíľu. Utierala som ich dlaňou, v duchu si opakovala: plač nie je pre odpad.
Otvárala som internetové bankovníctvo, mala som prístup ku všetkým účtom tie, čo spravoval Pavol boli vlastne moje. Zostatok? 32 000 eur peniaze na projekt. Transakcie: butiky, šperky, súkromná gynekologická ambulancia v Prešove.
Dobre sa bavte, zašepkala som, kým môžete.
Nechcela som scény len trýzeň, ktorá bude adekvátna zrade.
Vstala som, oprášila si sako, a pozrela na dvere izby 305 ako na terč.
Užite si medové týždne, lebo zajtra začína peklo, zamrmlala som.
V aute som bez otáčania kľúča volala Martinovi šéfovi bezpečnosti a IT.
Martin, potrebujem pomoc hneď a diskrétne.
Samozrejme, Eszter.
Zablokuj Pavlovu kreditku, zmraz jeho investičný účet a informuj právnikov o zhabávaní aktív. Náhodná interná kontrola, nech zabije platbu priamo pri pokuse o úhradu.
Rozumiem, vykonám okamžite.
Ešte niečo: zavolaj najlepšieho zámočníka a ráno vezmi dvoch silných chlapov do Katkinho domu v Prešove.
Ukončila som hovor, na spätnom zrkadle sa odrazila nová tvár Eszter, generálka, ktorá už pozná cenu milosti.
Zrazu mi prišla WhatsApp správa od Pavla:
Láska, dorazil som do Košíc. Som vyčerpaný, idem spať. Milujem ťa.
Usmiala som sa, ostro, napoly.
Napísala som chladnú odpoveď:
Dobre, spi pokojne. Možno zajtra ráno objavíš úplne nový svet. Milujem ťa.
Odoslať.
V tom sne, pod vrcholkami hôr, sa začala hra, ktorá už nikdy nebude rovnaká.
