Aké nepatričné je to ich výročie, hovorí Ľubica. Nájdli si čas na oslavu a ešte k tomu na dedine. K Ľube dopadnú úryvky nespokojného muža. Uvedomuje si, že brat manžela ich pozýva na dvadsaťpäťročné výročie spoločného života, teda na striebornú svadbu.
Telefon Jána zvoní hlasno a naliehavo, kým nezdvihne.
Volá mu bratranec z dediny.
Ahoj, Marek, ahoj! hovorí Ján. Všetko v poriadku, a ako sa máte vy? Dobre. A v sobotu?
Dobré, dám to Ľube! Samozrejme, prídeme, kam by sme sa inak mali vydať?!
Manželka Jána, Ľubica, vstúpi do izby.
Aké nepatričné je to ich výročie, zopakuje. Nájdli si čas na oslavu a ešte na dedine.
K Ľube dopadnú úryvky nespokojného muža.
Uvedomuje si, že brat manžela ich pozýva na dvadsaťpäťročné výročie, teda na striebornú svadbu.
Ján a Ľubica práve rozhodli rozísť sa.
V poslednom čase majú veľa nezhôd, objavuje sa odcudzenie a vzdialenosť medzi nimi.
Pred dvoma dňami sa rozhodnú rozišli. Ľubica nechce ísť na tú striebornú svadbu nemá náladu
Možno by si šla sama, Ján, pretože si jeho blízky brat. Pravda, veľmi by som chcela stretnúť Tatianu, povedala o Marekovej manželke. Vždy sme si pomáhali a navštevovali sa navzájom
A ako prísť na ich výročie a oznámiť, že sa rozvádzame?
Autobus z mesta do dediny trvá štyri hodiny, a ich starý automobil už leží v garáži tretí mesiac.
Predtým často jazdili autom do dediny k Marekovi, kde sa Ján narodil a vyrástol.
Teraz ich auto nebehá, Ľubica nevedela, či ho má opraviť a investovať peniaze, alebo kúpiť nové.
Teraz nič nepozná predpovedané rozvodové rozhodnutie zmenilo všetky plány ich života
Ján tiež premýšľa svojím smerom:
Sotva Ľuba pojde, pravdepodobne odmietne. A jedného ísť Potom budeme musieť povedať Marekovi s Tatianou, že sa rozvádzame. Budú sa pýtať, či je táto správa potrebná v taký deň? Majú sviatok striebornú svadbu, a ja s rozvodom. Nie je to dobré
Keď uvidí, že žena vstúpila do izby, Ján povie:
Marek volal, poďme ísť, čo? O našich vzťahoch im nebudeme rozprávať. Poďme, a potom sa postaráme o rozvod?
Ľubica prikývne:
Dobre, keď už majú sviatok, poďme tam, čo tam
Autobus sa zastaví a vodič ohlasuje:
Všetci vystupujú, autobus ďalej nejde!
Ako to nemôže ísť?! rozčúlený Ján. Do dediny je ešte päť kilometrov!
Cesta je zlá, práve sa skončili dažde, neprejdem autobusom. Zaseknem sa, kto ma vytiahne? Hľadajte spolujazdca alebo choďte pešo, pevne odpovie vodič.
Ján s Ľubicou vystúpia z autobusu Ján má v ruke tašku. Ísť päť kilometrov pešo nepatrí k ich plánom.
Čo budeme robiť, čakať na spolujazdca alebo ísť pešo? spýta sa manželku.
Spolujazdu môžeme čakať až do rána, tak musíme kráčať pešo, odpovie Ľubica.
Naštvaný na vodiča, ktorý stojí na ceste, Ján kráča vpredu, a Ľubica ho sleduje po krajnici. Cesta je skutočne drolová, v strede veľké kaluže, ale po krajnici sa dá ísť.
Zvláštne, že Ľuba mlčí a ani sa nerúca, premýšľa Ján. Doma by to tak išlo. Tu však zbiera svoj negatív a raz ho vypustí! Snáď uprostred cesty mi všetko povie
Už prešli polovicu cesty, pred nimi sa objaví dubový háj, cez ktorý treba ísť, a odtiaľ už je dedina blízko.
Ján číha, kedy sa manželka začne hádať. Ona kráča tesne za ním, neoddeľuje sa a mlčí.
Zastaví sa, položí tašku na zem a spýta sa:
Unavila si sa? cítí trochu vinu, že ju poslal na túto výpravu.
Trochu, môžeme si odpočinúť na tejto kmene, ukáže na spadnutý strom.
Sadnú si, rozhladia sa. Krása, ešte nie je neskoro, večer sa blíži, vtáky spievajú, motýle lietajú, stromy šušťia, cvrčky cvrčia.
Ľubica si spomenie, keď takmer dvadsať rokov späť išli k Jánovi do dediny, kde už boli pripravené stoly a hostia čakali na novomanželov.
Aké sa všetko zmenilo za dvadsať rokov, les vyrástol, duby sú vysoké a majestátne, hovorí.
Áno, čas letí, všetko sa mení, súhlasí Ján. Pamätáš, ako vtedy koleso takmer odletelo z auta? Ty v svadobnej šaty na podpätkoch, ja v obleku a leštených topánkach, tak sme šli krajnicou k dedine, kým Marek menil koleso. My sme sa však nečakali a šli sme pešo. Nešlo to dlho, ale trochu som ti zrazu podráždil nohu.
Áno, pamätám, moja noha bolá, zasmeje sa Ľubica. Dobre, že Marek rýchlo opravil auto, to je mladistvo! Dnes by sme nešli pešo, čakal by sme.
Po krátkom odpočinku opäť vyrazia vpred.
Krčíme sa potichu, každý premýšľa svoje. Ján spomína školské výlety s chlapcami, Ľubica, ktorá je mestská, nikdy nechodila do lesa a neprespávala.
Ľubica, unavená, tiež premýšľa:
Keď náš syn slúži, rozvádzame sa. On to určite nepocení, ale čo robiť? Už sme to rozhodli
Cesta ich vyvedie z hája a objavia dedinu rozprestierajúcu sa v údolí.
Krásne! V lete je tu naozaj pekne jasné farby, teplo, slnko, povedala.
Áno, vždy tu máme krásu, leto, jar, jeseň i zimu. Prichádzame rôzne časy. Škoda, že auto zlyhalo, lebo by sme už boli na mieste, odpovedá Ján.
Otvoria bránu, vstúpia na dvor a uvidia Mareka, ktorý už rozkladá stoly. Beží k nim, objíma ich.
Šli ste pešo, alebo čo?! prekvapí sa. Kde je auto? Prečo si mi nevolal, stretol by som vás. Cesta je fakt zlá, ale ja by som šiel okolo.
Nevedeli sme, že autobus nejde ďalej, tak sme museli ísť pešo. No aspoň sme nadýchli čerstvý vzduch a užili si krásu.
Ľubičko! Tatiana objala svoju starú známu, šťastne sa usmievala. Ako je krásne, že ste prišli, dlho sme sa nevideli. Zajtra máme výročie, striebornú svadbu. Čas letel ako okamih, stihli sme sa len tak obzrieť.
Marek a Ján si chvíľu pokecajú, potom sa preoblečia a všetci sadnú k večeri. Dlhé rozhovory na dvore, smiech, potom sa rozídu po izbách. Jánovi a Ľubice pripraví malú izbičku s novým gaučom.
Pozri, kúpili sme nedávno nový, ukáže Tatiana na rozkladaný, pokrytý gauč. Teraz to máme tu. Dobrú noc.
Ľubica si vyzlečie a posadí sa pri stene, nechávajúc väčšinu gauča pre muža. Obaja už doma nespať spolu, Ján sa pozerá na gauč a ľahne si na koniec.
Ľubica, prečo si sa pritlačila k stene, lež pohodlne, miesto je pre nás oboch. Nohy asi bolia po tom päťkilometrovom pochodzke.
Nie je to tak, ako hovoríš, odpovie.
Ján náhle ťahá deku z jej nôh a masíruje jej chodidlá.
Dobre, nechaj ma, Ján. Prejde to, ráno zmizne! hovorí.
Mlč, teraz ti masírujem a budeš sa cítiť lepšie.
Nasledujúci deň Ján a Ľubica pomáhajú rozkladať stoly na dvore, privítajú hostí. Rozhovory sa najprv ticho, potom hlasnejšie a hlasnejšie.
Potom zaznie hudba, spievajú piesne, ľudia tancujú, všetko prechádza do veselých radovánií. V dedine všetci poznajú jeden druhého, baví sa.
Predstav si, Ján, dvadsaťpäť rokov s Tatianou, mali sme všetko, ale viac dobrého. Niekedy sa pohádame, urazíme sa, ale rýchlo sa zmierime, ona je pre mňa dobrá! Myslím, že všetci tak majú! hovorí radostný Marek svojmu bratovi. Štvrťsto rokov, hlasno znie, štvrťsto rokov! A Tatianu milujem, nikomu ju nedám, nikto okrem nej mi nie je potrebný!
Marek, dosť už, pošepká jeho manželka do ucha. Čo tak
Nech všetci vedia, aká mám dobrá a skvelá manželka, najlepšia na svete! hlasno chváli sa Marek, a hostia mu tlieskajú rukami.
Ján pozerá na svoju Ľubicu, oba sledujú šťastný pár.
Ako povedať, že sa chcú rozviesť, keď sa taký okamih nemôže pokaziť?
Ľubica cíti, že vzduch je naplnený šťastím, všetko ho preniká, obklopuje hostí i ich duše
Ján pozerá na manželku inými očami a preletí mu myšlienka:
Moja Ľubička nie je horšia než Tatiana! Občas sú nedorozumenia to je život. A prečo sme náhle rozhodli rozvod? Nie, nechcem stratiť svoju manželku!
Nevedomky objíma Ľubicu, ktorá sa prekvapene pozerá do jeho očí.
Vidí v nich teplo, lásku, nežnosť a ešte niečo nejasné Potom pochopí muže, lebo cíti rovnaké pocity.
Obaja cítili šťastie na tejto oslavě Mareka a Tatiany
Asi nás šťastie obklopilo, radostne pomyslí Ľubica a usmeje sa k mužovi, ktorý ju pobozkne na líčko
Nasledujúci deň sú grilovačky, dlhé rozhovory, a Ján už nenecháva Ľubicu ďaleko od seba; keď sa odkladá, hľadí na ňu.
Potom Marek odvezie ich autobusom
Doma Ján, akoby sa nič nestalo, pýta sa manželky:
Ľubica, čo s autom? Ak ho opravíme, bude to stáť veľa peňazí, alebo kúpiť nové? Predať staré a pridať, čo myslíš? A autobusu nebudem chcieť ísť k Marekovi
Rozhodni si, ak treba kúpiť, kúpme, ty vieš viac o autách, odpovie.
Takže zajtra ráno pôjdeme na autokraj, pozrieme si ponuky, pretože budeme spolu cestovať!
O rozchode už viac nehovoria, akoby sa rozvod rozplynul sám.
Syn sa už vrátil, oženil sa. Ján a Ľubica sú stále šťastní
Ak chcete čítať ďalšie príbehy, sledujte náš profil! Zanechajte komentáre a lajky.
