Aké nevhodné to je, že práve teraz oslavujú zamračila sa Ľubica. Našli si čas na slávnosť a ešte k tomu v dedine.
Ľubice doplynuli úryvky nespokojného muža. Pochopila, že brat jej manžela, Zdenko, ich pozval na dvadsaťpäťročnú výročnú oslavu spoločného života takzvanú striebornú svadbu.
Mobil Jána zazvonil hlasno a naliehavo, kým ho nezdvihol.
Volal mu bratranec zo záhrebského dedinského domova.
Čau, Janko, čau! povedal Ján. Všetko v poriadku, a u vás ako? Dobre. A v sobotu?
Dobre, poviem Ľubice! Samozrejme prídeme, kam sa inak pohnú?
Manželka Jána, Lucia, vstúpila do izby.
Aké nevhodné to je, že práve teraz oslavujú zopakovala. Našli si čas na slávnosť a ešte k tomu v dedine.
Ľubice doplynuli úryvky nespokojného muža. Pochopila, že brat jej manžela, Zdenko, ich pozval na dvadsaťpäťročnú výročnú oslavu spoločného života takzvanú striebornú svadbu.
Ján a Lucia sa už takmer rozhodli rozviesť. V poslednom čase mali veľa nezhôd, objavila sa odcudzenie a vzdialenosť medzi nimi. Pred dvoma dňami už definitívne rozhodli, že koniec je. Ľubica nebola v nálade ísť na tú striebornú svadbu nebolo to jej.
Možno by si sám, Janko, išiel na tú oslavu, veď si jeho brat. Pravda, veľmi by som chcela stretnúť sa s Martinou, povedala o Zdenkovej manželke. Vždy sme sa navzájom radi navštevovali
A keď prídeme na oslavu a oznámime, že sa rozchádzame?
Autobusom z mesta do dediny trvá štyri hodiny, a ich starý automobil už leží v garáži tretí mesiac.
Kedysi často jazdili do Zdenkovej dediny, kde sa Ján narodil a vyrástol. Teraz však ich auto nejezdí, Ľubica nevedela, či ho treba opraviť a investovať peniaze, alebo kúpiť nový. Všetky plány sa zmenili rozchod ich prevrátil.
Ján premýšľal svoje:
Tíško, aby Ľubica išla, pravdepodobne odmietne. A keby som išiel sám Budem musieť Zdenkovi s Martinou povedať, že sa rozchádzame. Budú sa sťažovať a pýtať. Ľutujem, že na ich deň prinášam takúto správu majú slávnosť, a ja s rozvodom. To nie je správne
Keď uvidel, že žena vchádza do izby, povedal:
Zdenko volal, poďme k nim, čo? Nepovieme im nič o nás. Poďme a potom sa povieme o rozchode?
Ľubica prikývla:
Dobre, keď už majú slávnosť, poďme tam, kde sú
Autobus zastavil a vodič zvolal:
Všetci von! Ďalej autobusy nejdú!
Ako to nejdú?! zúril sa Ján. Do dediny je ešte päť kilometrov!
Cesta je zlá, práve skončili dažde, neprečúrem autobusem. Uviaznu, kto ma vytiahne? Hľadajte spolujazdca alebo choďte pešo, povedal pevne vodič.
Ján s Luciou vystúpili, Ján niesol tašku. Prejsť päť kilometrov pešo nebol súčasťou ich plánu.
Čo budeme robiť, čakať na spolujazdca alebo ísť pešo? spýtal sa manželky.
Počkám na spolujazdca až do rána, musíme ísť pešo, odpovedala Ľubica.
Súťažiac s vodičom, ktorý sa sťažoval na všetko, Ján kráčal vpredu, Lucia po ňom po okraji cesty. Cesta bola naozaj špatná, v strede veľké kaluže, ale po okraji šlo ísť.
Divné, Lucia mlčí a ani sa nesťažuje, rozmýšľal Ján. Doma by sa celá rozplakala. Tu však zhromažďuje svoje negatívy, až raz ich vypustí! Možno uprostred cesty povedia všetko
Už prešli polovicu cesty, pred nimi sa objavil dubový porast, cez ktorý treba ísť, a dedina už bola blízko.
Ján čakal, kedy sa Lucia začne hádať. Ona šla za ním, nepodľahla a mlčala.
Zastavil sa, položil tašku na zem a spýtal sa:
Unavená? cítil trochu vinu, že ju prinútil na túto cestu.
Trošku, môžeme si odpočinúť na tom pŕku, ukázala na spadnutý kmeň stromu.
Sadli si, rozhliadli sa. Krása, ešte nie je neskoro, večer sa blíži, vtáky ešte spievajú, motýle lietajú, stromy šušťia, cvrčkovia cvrčia.
Ľubica si spomenula, ako pred takmer dvadsiatimi rokmi išli do Zdenkovej dediny, kde už boli pripravené stoly a hostia čakali novomanželov.
Ako sa všetko zmenilo za dvadsať rokov, les vyrástol, duby sa stali vysokými a majestátnymi, povedala.
Áno, čas letí, všetko sa mení, podotkol Ján. Pamätáš, ako nám ten deň takmer padlo koleso z auta? Ty v svadobnej šatke na podpatkoch, ja v obleku a leštených topánkach, kráčali sme po okraji cesty, kým Zdenko menil koleso. Nečakali sme a vydali sme sa pešo. Nie dlho, ale nakoniec ti trochu odzrubila noha.
Áno, noha bola moja, zasmejala sa Ľubica. Dobre, že Zdenko rýchlo opravoval auto, inak by sme tu stáli a čakali
Po krátkom odpočinku opäť vyrazili.
Krátko po ceste si každý premýšľal svoje. Ján spomínal školské výpravy s chlapcami, kým Ľubica, mestská dievčina, nikdy v lese nespala.
Ľubica, unavená, premýšľala:
Kým náš syn slúži, rozišli sa budeme. On to určite nepochváti, ale čo robiť? Už sme sa rozhodli.
Cesta ich vyviedla z lesa a odhalila dedinu v doline.
Krásna! V lete je tu vždy úžasne žiarivé farby, teplo, slnko, povedala.
Áno, u nás je vždy pekne, či už v lete, na jar, na jeseň alebo v zime. My sme k vám prichádzali v rôznych ročných obdobiach. Škoda, že auto sa porušilo, lebo by sme už boli na mieste, odpovedal Zdenko.
Otvárali bránu, vstúpili na dvór a stretli Zdenka, ktorý už rozkladal stoly. Vystrelil im v objatí.
A ste pešo? Kde auto? Prečo ste mi nevolali, stretol by som vás. Cesta je fakt zlá, ale ja by som šiel okolo, povedal.
Nevedeli sme, že autobus nezajede ďalej, tak sme museli ísť pešo. Aspoň sme si nadýchli čerstvý vzduch a obdivovali krásu, odpovedali.
Ľubičko! objala svoju manželku Martina, prejavujúc čistú radosť. Ako je krásne, že ste prišli, dlho sme sa nevideli. Zajtra máme oslavu, striebornú svadbu. Čas utečie ako jedna chvíľa, stihneme sa rozlúčiť.
Zdenko a Ján si vymenili pár slov, preoblečili sa a všetci sa posadili k večeri. Trvalo dlho, kým sa rozprávali na dvore, smejúc sa, a potom sa rozptýlili po izbách. Jánovi a Ľubice pripravil v malej izbe nový gauč.
Pozri, kúpil som nedávno nový, ukázala Martina na rozložený a prekrývaný gauč. Taký teraz máme. Dobrú noc.
Ľubica sa prezliekla a usadila pri stene, nechávajúc väčšiu časť gauča pre Jánova. Nezostali spolu v jednej posteli, ale Ján si ľahol na okraj.
Ľubica, prečo si sa prilepila k stene? Lež pohodlne, je dosť miesta pre oboch. Nohy vám asi drvia po takom výlete, povedal.
Nie, nie drvia, odpovedala.
Ján nečakane ťahol prikrývku z jej nôh a masíroval jej chodidlá.
Dobre, nechaj ma, Janko. Prejde to, nocou to zmizne, povedala.
Už ti to uľahčím, mlč a počkaj, šepol.
Nasledujúci deň Ján a Ľubica pomáhali pripravovať stoly na dvore a privítali hostí. Rozhovory najprv tiché, potom čoraz hlasnejšie. Začala hrať hudba, spievali sa piesne, ľudia tancovali, veselosť naberala na obrátkach. V dedine všetci poznajú jedného druhého a bavia sa.
Predstav si, Janko, dvadsaťpäť rokov sme s Martinou prežili, všetko sme mali, ale viac dobrého sme nezískali. Občas sa pohádame, urazíme sa, ale rýchlo sa zmiereníme. Nemôžeme dlho udržať hnev, ona je milá! To je pravda pre každého! povedal veselý Zdenko svojmu bratovi. Predstav si, štvrt storočia, už to znie hlasno, štvrt storočia! A Martinu milujem, nikomu ju neodovzdám, nikto okrem nej mi nie je potrebný!
Zdenko, to už stačí, šepla mu manželka do ucha. No, naozaj
No, nech všetci vedia, aká mám dobrá a milá manželka, najlepšia na svete! už nahlas chvátil Zdenko, a hostia všetci spolu začali tlieskať.
Ján sledoval Ľubicu, obaja pozorovali šťastný pár.
Ako povedať, že sa rozhodli rozviesť, keď taký okamih nesmie byť zničený? Ľubica cítila, že vzduch je plný šťastia, preniká všetkých prítomných…
Ján pozeral na svoju manželku inými očami a v mysli mu prerazila myšlienka:
Moja Ľubica nie je horšia ako Martina! Občas sú nedorozumenia to je život. Prečo sme sa zrazu rozhodli rozviesť? Nie, nebudem strácať svoju manželku!
Nečakane objal Ľubicu, ktorá sa prekvapene pozrela do jeho očí. V jeho pohľade znovu zažiarenie lásky a nežnosti, a niečo ďalšie, čo zrazu pochopila aj ona cítila to isté.
Obaja pocítili šťastie, ktoré ich obklopovalo na Zdenkovej oslave
Asi nás šťastie obklopilo, radostne pomyslela si Ľubica a usmiala sa k Jánovi, ktorý ju pobozkal na líčko
Nasledujúci deň boli grilovačky, dlhé rozhovory a Ján už nenechávala Ľubicu odísť ďaleko ak sa odklonila, hľadal ju pohľadom. Potom Zdenko odvezol ich späť autobusom
Doma Ján, akoby sa nič nestalo, spýtal sa:
Ľubica, čo s tým autom? Opraviť ho, alebo kúpiť nové? Kúpime ho a pridáme peniaze, alebo radšej nové? A autobusy do Zdenkovej dediny ma naozaj nevedú
Ty vieš lepšie, ak treba kúpiť, kúpme, ty si viac rozumieš k tým veciam, odpovedala.
Zajtra ráno pôjdeme na autosalón, pozrieme sa, porovnáme, veď spolu musíme jazdiť!
Rozhovory o rozvode už nepokračovali, akoby sa rozchod sám rozplynul. Ich syn už sa vrátil, oženil sa. Ján a Ľubica zostali šťastní a spokojní.
Život nás učí, že keď sa ocitneme v ťažkých chvíľach, stojí za to prejsť ich spoločne, hľadať pochopenie a milovať aj v malých gestochnách. Takto sa kľúč k šťastiu ukrýva v odvahe zostať pri sebe, aj keď sa cesta zdá kamenistá.
