Ako to bolí…
Zuzana rozprávala po telefóne, keď do kancelárie nakukol Juraj. Martina, sklopila oči na Zuzanu, dala mu najavo, že telefonát je dôležitý a že teraz naňho nemajú čas. Jurajova hlava zmizla za zatvorenými dverami.
O desať minút neskôr Zuzana dohovor a odložila mobil.
“K tebe prišiel Juraj,” povedala Martina.
“Prečo ku mne? Možno k tebe?” Zuzana zčervenala.
“Som vydatá. Nezistila si, ako sa na teba pozerá?”
“Ako?” Zuzana zdvihla hlavu od monitora.
“Záujemne,” usmiala sa Martina koketne.
Samozrejme, Zuzana si to všimla. Má predsa oči. Áno, sympatický, presne ten typ muža, ktorý sa jej páči. Keby nie ten vekový rozdiel…
Práce bolo toľko, že Zuzana odmietla ísť s Martinou na obed. Do kancelárie vošiel Juraj a postavil na stôl šálku kávy.
“Oddychni si. Veľa práce?” spýtal sa.
“Áno, ako vždy,” Zuzana sa mu vďačne usmiala a usiala si z horúcej kávy.
“Možno by sme večer išli do kina?”
“Prepáč, mám malú dcérku.” Zuzana sa opäť napila, bez pohľadu na JurZuzana sa pozrela na Juraja a uvedomila si, že život nie je o dokonalých časoch, ale o odvahe milovať, aj keď to bolí.
