– Ako, že si pre mňa manželka? Boli sme spolu na matrike? Máme pečiatky v pase? Dal som ti prsteň na prst?
Valéria zaváhala. Vždy si to veľmi priala, no nejako žili bez toho všetkého.
– Nie! Nie! A nie! – kričal Arkadius. – Nie si nikto! Tak na základe čoho sa voláš mojou manželkou?
– Arko, prosím, nemlč na mňa! – žobronila Valéria. – Poďme sa porozprávať!
– Máš ešte čo povedať? – rozhorčil sa Arkadius. – Už si povedala viac, než by sa patrilo!
– Ale ja som nič zlé nepovedala, – namietla Valéria, – nič strašného!
– Pamätaj a radšej si to zapíš: mlčať je zlato! Obzvlášť v tvojom prípade! – otočil sa odmietavo.
– Miláčik, no už prestaň byť urazený! – prisadla si bližšie.
– Radšej by si vôbec nič nehovorila! – rozčúlene rozhodil rukami. – Ako to, že vy ženy, jednou frázou dokážete všetko pokaziť?
V škole vás to učia alebo na kurzoch, ako dovádzať mužov?
Valéria vzala Arkadiusovo mlčanie ako urážku, za to, že na neho ráno nakričala. A to aj on bol šikovný, rozbil svoju i jej šálku.
– Ako si mohol? – hnevá sa. – Všetci majú ruky, ako ruky, a ty máš akoby z iného miesta!
Dobre, rozbil si svoju šálku, prečo si siahol na tú moju? Alebo to bolo naschvál, aby sa obľúbené šálky hneď minuli?
Najobyčajnejšia domácnostná výčitka. Na také ani nehnevajú, len ich ignorujú.
No Arkadius urazený odišiel do práce a keď sa vrátil, ani slovka k Valérii nepovedal.
Jednoducho bol nahnevaný, urazený a jej pokusy o zmierenie ignoroval. Ani večerať neprišiel, hoci ho trikrát zavolala.
Ale mier musel byť obnovený!
– Arko, kašli na tie šálky, v sobotu pôjdeme do obchodu a kúpime nové! A tvoje ruky sú tam, kde majú byť!
– Aké šálky, do pekla? – Arkadius pozrel na Valériu s bláznivým pohľadom. – Ty snáď nechápeš, čo si spravila svojimi rečami?
– Môžem požiadať o odpustenie, – povedala zmätene Valéria. – Miláčik, len sa nezlost!
– Odpustenie? – začal sa histericky smiať. – Keby sa to dalo odpustiť, bol by som najšťastnejší človek na svete!
Ale ty si ma jednoducho zničila! Pošliapala!
– Preboha, čo som to takého povedala? – Valéria pochopila, že nejde o šálky. Ale o čo, nemala ani tušenie.
– A kto dnes hovoril, keď moja šéfka zavolala, že hovorí s manželkou Arkadia? – zakričal Arkadius, striekajúc sliny Valérii do tváre.
– Bol si v sprche a telefón zvonil, – hovorila Valéria zmätená, – ja som zdvihla, požiadala, aby počkali, kým ti dám telefón.
A ona sa ma spýtala, kto volá. Tak som povedala, že manželka. A keď som podávala telefón, už zložila. Čo je na tom?
– A ešte sa pýtaš, čo je na tom? – Arkadiusom triasol hnev, na spánku pulzovala žila. – Čo na tom je ty nevieš?! Ty si moja manželka?
Boli sme spolu na matrike? Máme pečiatky v pase? Dal som ti prsteň na prst?
Valéria zaváhala. Ona by to veľmi chcela, ale nejako žili bez toho.
– Nie! Nie! A nie! – kričal Arkadius. – Nie si nikto! Tak na základe čoho sa voláš mojou manželkou?
***
– A ako dlho to bude trvať? – s úsmevom sa spýtala Sofia.
– Mama, – Valéria sa na ňu vyčítavo pozrela, – teraz nie je čas na puritánske reči. Ty sama si po smrti otca s kým nebola!
– Nevrhaj tieň na svoju matku! Matka vie, čo potrebuje! – Sofia sa prestala smiať. – Už mám taký vek, že žiadne klebety na mňa neprilepia! A ty si ešte mladá, ešte máš celý život pred sebou!
– Mama, päťdesiatštyri rokov nie je vôbec staroba! Môžeš sa vydávať aj teraz, a podľa posledných trendov, aj viac krát!
– Keby sa našiel normálny muž, možno by som sa vydala, – upravila si účes, – inokedy sa obídem s náhradníkmi!
– A ty mi chceš niečo hovoriť! – Valéria sa smiala.
Sofia sa prestala usmievať:
– Leri, rozumiem, že teraz mnohí žijú bez sobáša a pečiatok, deti rodia, a to sa považuje za normálne rodiny.
Ale aj právnicky to je spolubývanie. A to zas žiadne záruky!
– Mama, keď je láska, to je lepšie než akékoľvek záruky, – odpovedala Valéria.
– Láska dnes je, zajtra niet, ale manžel, ak je oficiálny, to je aspoň istota! Pre dieťa – aspoň alimenty.
A keď už bývanie, auto, technika, majetok, tak aj cez súd nič nezískaš, ak sa on zaťať!
– Mama, mám s Arkadiom krásny vzťah! A už spolu žijeme šesť rokov. Na čo sú potrebné všetky pečiatky? A ak ide o peniaze, tak máme rovnaké platy.
– Nie je to presvedčivé ani konkrétne, teda chaos! – Sofia pohrozila prstom. – Leri, aspoň ho k tomu vedomiu dovedieň!
Len tak, mimochodom, ho nazvi manželíkom, akože zo žartu. Požiadaj ho, nech obíjme svoju milúnku ženušku.
Nech si zvykne na slová, v hlave nech sa uprace. Potom ho cez sobáš vtiahni tam!
– Ale ak ho tým slovíčkarmi vystraším, dostanem najprv hádku, potom urážku a nakoniec samotu! – Valéria pokrútila hlavou. – Vieš, mama, šťastie – je krehká vec, treba si ho strážiť, netestovať na pokrutenie!
– Napokon, tvoj život, – mykla plecami Sofia, – ja ťa prijmem, aj jednú, aj s vnúčkou, keby Boh dal.
Len premýšľaj, že hýrenie – sú hýrenia, ale dospelý život má svoje zodpovednosti.
A v tvojich vzťahoch nikto nie je k nikomu pripútaný. Je to síce pravda, ale hlúposť!
***
Valéria bola matke vďačná za dobrotu a podporu. Ale rady ju rozvažovali.
Manželstvo je vlastne viac jej poistenie. A prospešné, ako by niekto mohol otočiť, viac pre ženu než pre muža.
A kamarátka Anka tiež radila Valérii dať si s Arkadiom dohromady. Ale priniesla rôzne argumenty:
– Predstav si, vezmete si na úver byt alebo auto, možno chatu. Alebo, v najhoršom prípade, plný dom domácich spotrebičov. Úvery, jasné, zoberú na hlavu „surogátnej“ rodiny.
– Anka, – Valéria sa na ňu vyčítane pozrela, – bez epitet takých!
– Dobre, – súhlasila ona. – Však na Arkaša. A náhodou sa rozhodnete rozísť!
– Pesimizmus nie je potrebný!
– V poriadku, – Anka zamávala rukou. – Niečo extrémne sa stane a rozídete sa, – výrečný pohľad Valérie prinútil Anku mierne zmeniť vektor. – Rozhodne sa Arkaša darovať milému synovcovi, mame, strýkovi Pavlovi, tete Martu, byt, auto alebo chatu. A daruje, a ty ani slova nepovieš!
– Poviem pravdu, – uistila Valéria.
– No, povieš! – Anka sa predvedene usmiala. – Ale dokázať, že to je spoločný majetok a bola to zakúpená alebo splatená vec z úveru spoločnej kazny nedokážeš! A tak prejdeš cez spoločný ziskový majetok!
– A súd, svedkovia?
– Jediné, čo ti pomôže obhájiť svoje – je len súd. Ale poviem ti, býva náročné dokázať, že si to ty, a že máš aj ty práva. O to viac, ten, komu sa majetok dostane, ukáže dav, ktorý povie, že si ani halier do toho nevložila!
– Rozprávaš ten najhorší scénár! – povedala Valéria.
– Rozprávam najobyčajnejší prípad z právnej praxe, keď ľudia žijú ako vy s Arkašom.
– Teda, musím zhromažďovať doklady, viesť účtovnosť, ešte aj nahrávať všetky rozhovory s Arkadiom, keď ide o peniaze a nákupy? – spýtala sa Valéria.
– Alebo jednoducho ho zaviesť na matričný úřad, – teraz Anina úsmev bola dobrá a otvorená, symbolizujúca najlepšiu možnosť.
– A aj moja mama hovorí, že by ho mali vtiahnuť, skoro ako by nadlani. Ale najprv ho k tomuto rozhodnutiu priviesť. A robiť len tým, že ho naučíte slovami „manžel, manželka“.
– No len sa na to osožiť!
***
K bežnému súboru zdrobnenín a mäkších výrazoch sa “mužičko” prilepilo ľahko. A na označenie seba “ženuška” sa zdalo harmonicky. Dobre sa tieto slová na jazyk kládli.
Valéria najprv sa obávala, že Arko začne hnevať sa, ale len sa usmieval, ale sám vysnené kombinácie písmen neopakoval.
Ale Valéria len zvyšovala tlak. Všade a všetko, na mieste i nenameste, Arkadia nazývala manželom, a seba ženou.
A tak sa s tým zžila, že ani nepostrehla, ako na otázku volajúcej šéfovej manžela, s kým má česť hovoriť, povedala, že je žena. Jednoducho obyčajne všednosť.
***
– Arko, žijeme spolu už toľko rokov, – povedala Valéria, – myslela som, že sme rodina. No áno, bez pečiatky, ale to je teraz normálne. A pred nami sú deti a dlhý šťastný život!
– Tak si myslela takto aj ďalej, prečo si sa odpovedala môjmu šéfovi o „manželke“? Nemusela si odpovedať a hotovo! Dala telefón a teba to vôbec nezaujíma!
– Miláčik, ale ja ťa stále nazývam mužom, aký je v tom rozdiel?
– Taký rozdiel je to, že ma teraz vďaka tebe vyhodia! Nie si len mi zničila náladu! Zničila si mi život! Moju kariéru na vzlete!
Nebudem s tebou teraz ani len v matrike! Nebudem s tebou bývať! Teraz si hneď zbalím veci!
– Arko, a nepreháňaš to? – spýtala sa zaskočená Valéria. – No, povedala som tvojej šéfke, že som tvoja žena. Čo to zmenilo?
– No, zabrániť tej Miry ma na prácu držala, lebo snívala, že ma bez zábran dostane, ako slobodného… býčka!
A teraz, keď už mám ženu, jej sny sa zrútili! Už dnes na konci dňa podpísala príkaz na moje prepustenie!
***
Týždeň po tom, ako Arkadius odišiel, navštívila Valériu spomínaná Mira:
– Valéria, chcela som sa ospravedlniť, – povedala, – ale nie za to, že som Arkadia prepustila, ale za to, že ste celý čas žili v lží svojho, – zastavila sa.
– Rozumiem, – odmávla Valéria.
– Mala som na neho zvláštne úlohy. A bez kravaty sme sa stretávali. Aj kolegovia boli ním obdarovaní…
Valéria prehltla, bojujúc s nevoľnosťou.
– Mysleli sme si, že je slobodný, preto sme bojovali o miesto vedľa neho. Keby sme vedeli, tak ničo… Keby sme vedeli, že je manžel…
– Neboli sme rozvedení…
– No, spolubývajúci…
– Už nie, – spustila hlavu Valéria.
– Viete, – povedala Mira rozvážne, – tak je to ešte lepšie. Pretože nie je ani manžel, ani spolubývajúci, ale jednoducho … srandista na inú rotu! Tak je lepšie, že vás oslobodil!
Valéria nemohla nesúhlasiť.
Nie manžel, nie spolubývajúci, ale jednoducho… srandista.
