– Aká tvoja žena som ja? Šiel som s tebou na matriku? Dal som ti pečiatku do pasu? Nasadil som ti prsteň na prst?
Valéria sa zarazila. Veľmi po tom všetkom túžila, ale nejako to všetko fungovalo bez toho.
– Nie! Nie! A znova nie! – kričal Arkád. – Ty pre mňa nie si nikto! Akým právom sa nazývaš mojou ženou?
– Arko, prosím, neignoruj ma! – prosila Valéria so slzami v očiach. – Poďme sa porozprávať!
– A čo chceš vlastne povedať? – rozčúlil sa Arkád. – Už si toho povedala viac, než bolo treba!
– Ale veď som nepovedala nič, – povedala Valéria, – nič strašného!
– Pamätaj si, alebo si to radšej zapíš: ticho je zlato! A to najmä v tvojom prípade! – otočil sa chrbtom.
– Milý, no tak, prestaň sa zlostiť! – posadila sa bližšie k nemu.
– Radšej by si vôbec nič nehovorila! – rozhodil rukami. – Odkiaľ vy, ženy, máte tú schopnosť jednou vetou všetko pokaziť?
V škole vás tomu učia alebo na kurzoch, ako zhusťovať mužom život?
Valéria brala Arkádovo mlčanie ako urazenie za to, že naňho ráno zakričala. A aj on bol dosť šikovný na to, aby rozbil svoju a jej šálku.
– Ako si to mohol spraviť? – nahnevala sa. – Všetci majú ruky ako ruky, ale ty ich máš akoby odniekiaľ inde!
Dobre, ty si rozbil svoju šálku, prečo si siahol na moju? Alebo si zámerne chcel zničiť všetky naše obľúbené šálky naraz?
Úplne bežná domáca výmena názorov. Na také sa ani len nerozčúli človek, jednoducho to prejde mimo uší.
Ale Arkád urazený odišiel do práce a keď sa vrátil, ani Valérii neodtiahol jediné slovo.
Len sa hneval, zlostil a ignoroval. Ignoroval všetky jej pokusy a dokonca ani večerať neprišiel, keď ho trikrát volala.
Ale bolo treba obnoviť mier!
– Arko, vykašli sa na tie šálky, v sobotu pôjdeme do obchodu a kúpime nové! A tvoje ruky sú tam, kde treba!
– O akých šálkach, do pekla, hovoríš? – Arkád pozrel na Valériu šialenými očami. – Nechápeš, čo si svojim jazykom spáchala?
– Môžem sa ospravedlniť, – zmätene povedala Valéria. – Milý, len sa prosím nezlostí!
– Ospravedlniť? – začal hystericky sa smiať. – Keby sa to, čo si spôsobila tou tvojou vetou, dalo napraviť ospravedlnením, bol by som najšťastnejším človekom na svete!
No takto si ma jednoducho zničila! Zničila! Pošliapala si ma!
– Bože, čo som také povedala? – Valéria pochopila, že nejde o šálky. Ale vôbec netušila, o čo ide.
– A kto dnes povedal, keď volala moja šéfka, že hovorí s mojou ženou? – zakričal Arkád, prskajúc sliny do Valériinej tváre.
– Bol si v sprche a telefón sa roztrhol od zvonenia, – zmätene povedala Valéria, – odpovedala som a požiadala o trpezlivosť, kým ti odovzdám telefón.
Ona sa ma spýtala, kto volá. Tak som odpovedala, že tvoja žena. Keď som ti doniesla telefón, už ho zložila. Čo je na tom takého?
– A ty sa ešte pýtaš, čo je na tom takého? – z Arkovho kriku zčervenal a na čele mu pulzovala žila. – Čo je na tom takého? Aká si mi ty žena?
Šiel som s tebou na matriku? Dal som ti pečiatku do pasu? Nasadil som ti prsteň na prst?
Valéria sa zarazila. Veľmi po tom všetkom túžila, ale nejako to všetko fungovalo bez toho.
– Nie! Nie! A znova nie! – kričal Arkád. – Ty pre mňa nie si nikto! Akým právom sa nazývaš mojou ženou?
***
– A ako dlho to ešte bude pokračovať? – s úsmevom sa opýtala Sofia Eva.
– Mama, – Valéria sa na ňu zahanbene pozrela, – teraz nie sú tie časy, a tie tvoje puritánske reči ti nejdú. Po otcovej smrti si žila s kým len chcela!
– Neosočuj svoju matku! Matka vie, čo potrebuje! – Sofia Eva sa stále usmievala. – Mám už vek, kedy sa na mňa neprilepí žiadna klebeta! Ale ty si ešte mladá, máš ešte žiť a žiť!
– Mama, päťdesiatštyri rokov nie je staroba! Ty si ešte môžeš sama vydávať, a podľa posledných trendov aj nie raz!
– Keby som našla poriadneho muža, možno by som aj vydávala, – upravila si vlasy, – musím si prežívať s náhradami!
– A mne niečo hovoríš! – zasmiala sa Valéria.
A práve v tejto chvíli Sofia Eva prestala sa usmievať:
– Lera, chápem, že teraz mnohí žijú bez svadby a pečiatok, porodí deti, a to sú považované za normálne rodiny.
Ale aj na právnickom jazyku sa tomu hovorí “spolužitie”. A to zase neponúka žiadne záruky!
– Mami, keď je láska, to je lepšie než akékoľvek záruky, – odpovedala Valéria.
– Láska dnes je, a zajtra už nie, a muž, ak je oficiálny, ponúkne aspoň nejakú bezpečnosť a záruku! Dieťaťu – pochopiteľne, výživné v každom prípade.
A ak je to bývanie, auto, technika, majetok, ani cez súd nič nezískaš, ak si stane na niečom!
– Mami, ja a Arko máme vynikajúce vzťahy! A spolu žijeme už šesť rokov. Načo sú všetky tie pečiatky? A čo sa týka peňazí, máme rovnaké platy.
– Nepresvedčivé, nepresné, a teda – nepokoje! – Sofia Eva pohrozila prstom. – Lera, aspoň ho priveď k tej myšlienke!
Tak, len medzi rečou, ho nazvi manželom, akoby zo žartu. A požiadaj ho, aby objal svoju milovanú macochu.
Nech si zvykne na slová, nech mu to po hlave prebieha. A potom môžeš obklopiť káčatko!
– A keď ho týmito slovami straším, dostanem najprv škandál, potom urážku a potom osamelosť! – pokrútila Valéria hlavou. – Vieš, mami, šťastie je krehká vec, treba ju chrániť, a nie testovať na prelomenie!
– V podstate, tvoj život je tvoj, – pokrčila plecami Sofia Eva, – a teba prijmem, či už sami, s Bohom, vôbec dostaneme.
Len si uvedom, že úlety sú úletmi, ale dospelý život, to je zodpovednosť.
A vo vašich vzťahoch nik navzájom nič nie je zaviazaný. To síce je pravda, ale je to nezmyselné!
***
Valéria bola matke vďačná za láskavosť a podporu. Ale rady ju prinútili zamyslieť sa.
Manželstvo, v podstate, je viac jej poistenka. A výhodnejšie, akokoľvek sa na to pozeráš, viac pre ženu ako pre muža.
Aj kamarádka Anka radila Valérii legalizovať vzťah s Arkádom. Ale uvádzala iné argumenty:
– Predpokladajme, že si vezmete hypotéku na byt alebo auto, alebo možno na chatu. Alebo, v najhoršom prípade, dom udomácnenej techniky. Pôžičky, je jasné, zabezpečíš sa na hlavu vašej náhradnej rodiny.
– Anka, – Valéria sa na ňu prísne pozrela, – poďme bez epitet!
– Dobre, – súhlasila. – Proste na Arka. A raz sa rozhodnete rozísť!
– A pesimismus nebudem pripúšťať!
– Dobre, – Anka zamávala rukou. – Niečo sa vymkne spod kontroly a rozídete sa, – výrečný pohľad Valérie prinútil Anku pokorne zmeniť smer. – Arko sa chce darovať milovanej neteri, mame, strýkovi Petrovi, tete Móny kritiku, auto alebo chatu. A daruje a ty ani slovo nemôžeš povedať!
– Môžem povedať, – uistila Valéria.
– Tak povedz! – Anka ukázala výrazný úsmev. – A dokázať, že to je spoločný majetok, a či to bolo kupované alebo platené z úveru spoločného kotla, nedokážeš! A tak zmizneš z pasívne nadobudnutého majetku!
– A súd, svedkovia?
– Jediná vec, čo ti môže pomôcť obraňovať svoje – iba súd. Ale poviem ti, občas je ťažké dokázať, že si to ty, a že máš tiež práva. Navyše, ten, komu majetok prepadne, privedie dav, ktorý vás vyhlási, že si ani halier do tohto nevložila!
– Rozprávaš ten najhorší scenár! – vyhlásila Valéria.
– Rozprávam najbežnejší prípad z právnickej praxe, keď ľudia žijú ako vy s Arkom.
– Teda, musím zbierať účtenky, viesť účtovníctvo, a ešte si nahrávať všetky rozhovory s Arkádom, keď ide o peniaze a nákupy? – opýtala sa Valéria.
– Alebo len vziať ho na matriku, – teraz Ankin úsmev bol láskavý a otvorený, čo symbolizovalo optimálnu možnosť.
– Aj mama mi hovorí, že musím mu trošku natiahnuť. Ale najprv ho k tomu musím priviesť. A robiť to tak, že si zvykne na slová “muž, žena”.
– Tak rob!
***
K bežnému množstvu láskavých oslovení sa nalepilo slovo “manželik” jednoducho. A na označenie seba samej slovo “ženička” nesmierne pasovalo. Tieto slová sa dobre prekladali na jazyk.
Valéria sa najprv obávala, že Arko hneď začne rebelovať, ale len sa smial, no sám tie drahé kombinácie písmen nezopakoval.
A Valéria len zvyšovala tlak. Všade a vždy, radom i neradom, nazývala Arka manželom a seba ženou.
A natoľko sa do toho vložila, že ani nepostrehla, ako na otázku Arkovho šéfky, kto má česť rozprávať, odpovedala, že žena. Bežne a všedne.
***
– Arko, veď žijeme už tak dlho, – povedala Valéria, – myslela som si, že sme rodina. Áno, bez pečiatky, tak to je v dnešnej dobe normálne. A pred nami sú deti a dlhý šťastný život!
– Tak by si to mala držať a ďalej, prečo si išla so svojimi “ženami” k mojej šéfke? Neby si odpovedala a hotovo! Odložila by si telefón a ťa to nijak neznepokojí!
– Milý, ale ja ťa stále nazývam mužom, aký v tom je rozdiel?
– A taký rozdiel, že ma teraz kvôli tebe vyhodia! Ty si mi nielen náladu pokazila! Zničila si mi život! Prerušila si mi kariéru na rozlete!
Nie že by som s tebou šiel na matriku! S tebou nebudem bývať! Práve teraz začnem baliť veci!
– Arko, nepreháňaš to? – opýtala sa zmätená Valéria. – No, povedala som tvojej šéfke, že som tvoja žena. Čo to zmenilo?
– No, dočerta, že Mária Borisová má na mňa na práci oči, pretože túžila ulietavať, ako slobodná… býčica!
A teraz, keď mám ženu, jej sny sa rozpadli! Ešte dnes do konca dňa podpísala výpoveď o mojom prepustení!
***
Po týždni, čo Arkád odišiel, mala návštevu spomínaná Mária Borisová:
– Valéria, chcela som sa ospravedlniť, – povedala, – ale nie za to, že som Arkáda vyhodila, ale za to, že ste po celý čas žili v klamstve a zrade vášho, – zarazila sa.
– Chápen, – mávla rukou Valéria.
– A na mňa mal byť neobyčajný tok. A stretávali sme sa bez kravaty. A kolegovia boli ním ohováraní…
Valéria prehltla, snažiac sa potlačiť nevoľnosť.
– Mysleli sme si, že je slobodný, preto sme sa pretekali o miesto vedľa neho. Keby sme vedeli, tak… nie… Keby sme vedeli, že je manžel…
– Neboli sme oddaní…
– No, spolužitie…
– Už nie, – Valéria sklopila oči.
– Viete, – Mária Borisová povedala rozhodným hlasom, – je to vlastne lepšie. Pretože on ani manžel, ani spolužiteľ, ale len… čudáka na iné písmeno! Takže je lepšie, že vás oslobodil!
Valéria nemohla nesúhlasiť.
Ani manžel, ani spolužiteľ, len… čudák.
