Ja a môj manžel sme boli úplne šokovaní! povedala Rebeka, päťdesiatročná žena. To, čo spravila… vlastne, mladík jej celú graviditu skomplikoval, takže to nie je rozprávka na rozprávanie, slovami sa nedá opísať… Poslal ju na potrat a z bytu, ktorý si prenajímali, ju vyhodil. Všade kričal, že dieťa nie je jeho vraj je tehotná len tak. Úplne mi zničil všetky nervy, úprimne! Chápem… Ku koncu, asi tri týždne pred pôrodom, sa akoby trochu upokojil, počula som, že volal s Alicou, rozprával normálne, zaujímal sa o zdravie, o dieťa, pýtal sa kto je, kedy. Ale nikdy za celý ten čas, čo bola u nás, neprišiel ani raz, nekúpil dieťaťu ani len čiapočku, nieto jabĺčko… Vo štvrtok nám pribudol vnuk! Zajtra ich prepúšťajú. Dcéra a manžel mi povedali, že Roman príde po nich do nemocnice. Ostali sme zarazení! Po všetkom, čo sa stalo…
No… Možno je na ceste k naprave? Má význam dať mu šancu? Neviem, kde sa stratil, ale ja aj otec sme úplne proti. Povedala som, nevideli sme od neho žiadnu podporu počas celej gravidity. Kam chce vziať ju a dieťa? Alica tvrdí, že prenajal jednoizbový byt… To je blbosť, s novorodenca niekde v penzióne, ani nie v Bratislave, ale neznámo kde! Alicin otec povedal ak ten nešťastník príde na návštevu, otočíme sa a odchádzame, a ty si žiješ ako chceš…
Alica, dcéra Rebeke a jej manžela, má dvadsaťšesť rokov. Pekná, vzácna dcéra, ich jediné dieťa. Pred rokom a pol začala Alica chodiť s Romanom, ktorého rodičia nemali veľmi v obľube.
Nemá žiadne vzdelanie, študoval síce na škole, ale podľa jeho slov, prosto a jednoducho, nešiel ani na maturitu. Rebeka tuší, že nemá ani záverečnú skúšku z deviateho ročníka, len to neprizná, aby nevyzeral ešte horšie.
Roman pracuje ako nosič v jednej nábytkovej firme a dúfa, že zarobí slušne. Na jeho úroveň bez školy teda veľmi dobre. Plat má oficiálne smiešny, ale väčšinu má z brigád a tringeltov. Zákazník si napríklad objedná nový nábytok, chlapci dovezú, starý rozložia a vynesú. Často je ten starý ešte použiteľný, dá sa predať, majiteľovi nevadí nech si ho vezme a spraví s ním čo chce.
Celkom sa v tom pohybuje, a zatiaľ to ide dobre.
Alica má univerzitný diplom, je odborníčka na marketing, pracovala v reklamnej agentúre pred materskou, nosila kostýmy a podpätky, stretávala sa s mužmi na podobnej úrovni. Ale potom sa jej do života priplietol Roman. Nejaký nábytok, ktorý priviezli do Alicinej kancelárie, či niečo také. A tak sa zoznámili.
Začali spolu bývať, napriek všetkému! rozpráva Rebeka. Všetky jej kamarátky boli v šoku, nikto nechápal, myslím.
A potom prišlo nečakané tehotenstvo. Roman vôbec nechcel svadbu a skoro deväť mesiacov znepríjemňoval nervy celej rodine. Alica šla k rodičom, pripravovali sa na bábätko. Opravili bývalú Alicinu izbu, nakúpili výbavičku, zaplatili pôrod v dobrej klinike.
A teraz prišiel, urobil gesto prstom a všetko, čo sme spravili, akoby nič neznamenalo! Rebeka sa takmer rozplakala. Ona je pripravená nás opustiť a ísť s ním, do neviem akého bytu s dieťaťom. To je to, čo majú podľa vás správni rodičia robiť v takej situácii nechať ju ísť a zaželať šťastie? Čakať na ďalší raz, keď príde plačúca a bosá? A to sa stane skôr či neskôr!
Myslíte si, že je správne dať dieťaťu ultimátum: Ak príde, odchádzame? Je v poriadku podporiť svoju dcéru v jej rozhodnutí? Rozhodla sa odpustiť a dať manželovi druhú šancu, tak to je?
Alebo rodičia tomu môžu rozumieť?
V živote sa niekedy ocitáme pred otázkami, na ktoré nie je ľahká odpoveď. Každý si musí zvoliť vlastnú cestu a je dôležité, aby v tom našiel rovnováhu medzi láskou, dôverou a schopnosťou nechať druhého žiť svoj život. Tak sa učíme rešpektovať voľby svojich detí, aj keď nám lezú na nervy no ľudská skúsenosť nás naučí, že každá šanca na nápravu je lepšia ako dlhá výčitka.
