Vieš čo, pracovala som ako predavačka v malom obchodíku v Trnave. Jedného dňa prišla do obchodu jedna staršia pani, vybrala si veci a keď sa postavila k pokladni, videla som jej v očiach, že nevie, ako to všetko odnesie domov.
Tak som sa jej opýtala: Bývate ďaleko? Povedala mi: Asi tri ulice odtiaľto. Tak som jej vravela, že ju odprevadím.
Zavrela som obchod, obetovala som svoju pauzu a išla som s ňou. Bola veľmi milá, volala sa Božena, mala už 78 rokov. Rozprávala mi, že je celkom sama. Jej syn zomrel ešte mladý na rakovinu a dcéra sa jej úplne odcudzila žila divoký život, nikdy sa neozvala, ani si nespomenula na vlastnú mamu. Od vtedy sme sa zblížili.
Často som za ňou zaskočila po práci dala mi čaj, podebatovali sme o živote, pomohla som jej s upratovaním či varila som jej polievku, keď mala zlý deň. Bola som jej oporou, ale pravdupovediac, aj ona mne.
Raz sa mi dlho neozvala a tak som sa vybrala k nej domov. Klopeš, klopeš, ticho. Potom sa z vedľajších dverí ozvala susedka: Ty si Táňa? Kamarátka Boženy? Prikývla som. Susedka mi povedala, že Božena zomrela a keď ju odviezli do nemocnice, nechala mi lístoček.
Ten lístok som si strčila do vrecka, a rozplakala sa cestou domov. Doma som to povedala mužovi a spoločne sme zobrali odvahu prečítať jej odkaz.
Písala: Milá Táňa, si môj jediný človek na svete. Prosím ťa, mám vnučku, lebo moju dcéru mi vzali, odniesli malú do domova. Chodievala som za ňou, keď som vládala. Ak môžeš, zájdi za ňou občas, bude ťa tam čakať… Tu je číslo, zavolaj…
Tak som tam zavolala a dohodli sme si stretnutie. Môj manžel išiel so mnou pre istotu. Ukázalo sa, že pán, s ktorým sme sa stretli, je notár. Priamo v kancelárii sme zistili, že mi pani Božena zanechala v dedičstve byt na sídlisku.
Na druhý deň sme sa išli obzrieť za tou malou. Mala krásne ryšavé vlásky, volala sa Maurícia, mala desať rokov a bola taká dobrá, že nám hneď prirástla k srdcu. Napokon sme ju adoptovali, naše deti si ju hneď obľúbili.
Prešli tri roky. S manželom sme sa raz poriadne pohádali, odišiel na istý čas bývať k mame do Popradu. Nakoniec sme sa zmierili.
Z Maurície je už veľká slečna, nechce sa jej hneď odísť do babkinho bytu, tak sme ho prenajali a mali z toho slušný príjem, takých 450 eur mesačne, čo nám fakt pomohlo. Aj ostatné deti sa ešte nehrnuli osamostatniť.
Jedného dňa sa muž zdržal neskoro v práci. Keď som zbadala, že sa otvára dvere, vybehla som ho privítať a ostala som prekvapená prišiel aj s dieťaťom.
Hovorím: Čo sa deje? On na to: Vysvetlím, len dajme najprv všetkým niečo najesť a uložme ich spať.
Potom mi priznal, že keď býval u mamy v Poprade, raz to tam prehnal s borovičkou, s niekým sa zaplietol. Tá žena vraj o pár rokov porodila syna, ale nikomu nič nepovedala a ani sa o chlapca dobre nestarala, tak jej sociálka vzala rodičovské práva a vyhľadali manžela ako otca. Vraj ak my odmietneme, dajú malého do detského domova.
Na to som mu len povedala, že by som nikdy nedovolila, aby naše dieťa skončilo v domove. Bola som nahnevaná, ale keď som uvidela toho chlapca a ako veľmi sa podobá na môjho manžela, srdce mi zmäklo. Prijali sme ho medzi nás.
A tak si žijeme. Občas je to veselé, občas ťažké, ale rodina je rodina.
