Ak to bude vyzerať ako on odmietnem dám život a odmietnem! bezdušným hlasom povedala Ľubomíra.
To je všetko, drahá, už je neskoro, musíme čakať na termín doplnil lekár. Inak zostaneš bez detí.
Ľubomíra vyšla z ordinácie, posadila sa na pohovku, aby si nadýchla. Vzdychala od rozhorčenia, keď sa jej oči stretli s podzimným vetrom, ktorý bez ohľadu na všetko kolíhal konár s poslednými listami.
Mala pocit, že je ako ten chladný konár úplne bezmocná, a že čoskoro bude jej dieťa zbytočné. Pred tromi mesiacmi to chceli, a teraz všetko zmenilo svoje tvary.
Keď opustila kliniku, prešla okolo šťastného páru, muž objímal svoju manželku, obaja sa usmievali. Ten pohľad jej zrýchlil bolesť. Ľubomíra sa ponáhľala na zastávku.
Dorazila domov, zatvorila dvere svojej izby a takmer hodinu nestávala. Matka ju nabádala, aby jedlo, ale dcéra neprehovorila ani slovo. Mária Petrovičová šla do kuchyne, posadila sa a zamyslela sa. V byte vládlo ťažké ticho.
O chvíľu po tom Ľubomíra vstúpila k stolu, posadila sa oproti matke a sedeli tak v tichu ešte nejaký čas.
Ak to bude podobné ako on odmietnem dám život a odmietnem zopakovala Ľubomíra bezdušným hlasom.
Mária Petrovičová okamžite zdvihla čelo, slová dcéry ju prebúdzali:
To už nestačí! Ľubomíra, premýšľaj, čo hovoríš! volala matka, keď chcela vážne prebrať situáciu, volala ju celým menom.
Zdravá, pracovitá dievčina odmietne svoje dieťa prečo? Čo povie rodina? Čo povedia kolegynky? Ako budeš žiť? Ľudia budú šúchať? A vôbec nie je chyba dieťaťa, keď otec je nečestný.
Čo ma zaujíma, čo si o mne myslia tí, čo sa budú litovať? zakričala Ľubomíra. V tej chvíli vyzerala ako zviera zatlačené do rohu. V veľkých hnedých očiach sa čítal strach, pery sa trasli, ramená spadali.
Budem ťa ľúbiť a pomôžem, odpovedala Mária Petrovičová. A neodovzdám svojho vnuka ani vnúča
Ty už žiješ v hlade, nevyplácajú ti plat, akú pomoc očakávaš?
Prežijeme, trvala matka. V ťažkých časoch ľudia prežili, teraz je pokojný čas rok 1989.
Ľubomíra ťažko vyfúkla. Už teraz sa bála, a pred ňou sa číhalo neznáme. Nevedela, že deväť rokov priniesie ďalší krutý úder. Ale dnes poznala len jedno: Vladimír ju opustil.
Vdali sa pred pol rokom, predtým sa stretávali jeden a pol roka. Nič z nich nepredpovedalo pohromu mladému, krásnemu páru.
Ľubomíra si v mysli prežíva deň, keď Vladimír prišiel domov úplne iný. Snažil sa byť poddajný, taký, aký bol vždy.
Nešlo ho prehliadnuť odcudzenie, zamyslenosť a pohľad muža, ktorý stratil lásku k Ľubomíre. Už vedel, že ju len zraňuje nádej, a inak by odošiel. Mesiac po mesiaci sa pýtala, čo sa stalo, a až keď Vladimír odišiel, zistila pravdu.
Rozplakala sa, keď prišla matka Vlastimilovej, a takisto plakala, nečakajúc takú prekvapivú reakciu od svojho syna.
Celý príbeh siahol až do školy. Keď Vladimír vstúpil do poslednej triedy, odcestoval na výlet do Tatier. Tam stretol teenagerov z rôznych kútov Slovenska chodili po horách, žili v stanovoch. Tam spoznal Viktóriu, do ktorej sa okamžite zamiloval.
Dva týždne ich nerozdelili. Keď sa rozlúčili, vymenili si adresy. Vladimír však pri sťahovaní stratil jej adresu a od nej nedostával žiadne listy.
Čas plynul, snažil sa zabudnúť na ňu, ale uvedomil si, že je jeho jediné šťastie. O tri roky neskôr spoznal Ľubomíru a pomyslel si, že Viktória patrí minulosti. Dva roky po svadbe čakali na dieťa.
Viktória sa objavila nečakane. Nezachránila si adresu, ale poznajúc mesto Vladimíra, uverejnila inzerát v miestnom týždenníku. Vladimír ho uvidel, pozval ju do svojho mesta a rezervoval pre ňu izbu v hoteli.
Na prvý pohľad ju chcel stretnúť, aby vyriešil staré city. Stretnutie ich zblížilo. Rozhodnutie bolo ťažké, ale nakoniec sa rozhodol: opustiť manželku Ľubomíru, ktorá čakala dieťa, a odísť s Viktóriou.
V práci všetci podporovali Ľubomíru. Nová kolegyňa, ktorá práve nastúpila, povedala smutne:
Dieťa je šťastie, a u nás s manželom už päť rokov nevyjde.
Presne tak odpovedala Ľubomíra. Nemám viac radosti z očakávania prvorodeného, len ma trápi urážlivý pocit, že ma opustili.
Doma Mária Petrovičová snažila Ľubomíru utešiť, aby skryla jej smútok a sklamanie. Jedného dňa prišla svokra, rozplakala sa. Úprimne chcela, aby Vladimír a Ľubomíra zostali spolu.
Viktóriu novú manželku syna nemala rada, hoci si myslela, že odňala Vladimíra ďaleko, až tisíc kilometrov. V skutočnosti Vladimír sám odišiel, taký bol jeho úmysel.
Pod tlakom dvoch budúcich starých mamiek, Ľubomíra cítila úľavu i bremeno. Najviac ju hrozilo, ako bude čeliť svojmu dieťaťu.
Čo ak bude mať oči, nos, pery rovnako ako Vladimír a potom? Celý život pozerie na svoje dieťa a spomína na zradcu? To ju najviac desilo.
Keď bola prepustená z nemocnice, nečakala takú vlnu ľudí. Bola tam jej matka Mária Petrovičová, bývalá svokra Viera Sergejová, blízka priateľka so svojím manželom, staršia sestra s neterkou a celá jej malá pracovná skupina.
Všetci chceli dieťa držať na rukách, želali matke i bábätku zdravie. Keď doma otvorili chlapčeka, svokra ho vzala do náručia, pozerala na vnuka, usmievala sa a plačala, potom šepkla:
Vladimír vo vnútri.
Myslela si, že Ľubomíra neuvidí, ale ona počula. Pristúpila, vzala chlapčeka do náručia a povedala:
Nie je to Vladimír, volá sa Ivan tak sa bude volať.
Svokra a matka si s úľavou vybrizli: všetko je v poriadku.
Dvadsať rokov plynulo. V roku 2010 Vanko študoval na tretím ročníku technickej univerzity. Doma vyrastali dve mladšie sestričky, ktoré miloval celým srdcom. Keď boli malé, pomáhal mame, stal sa skutočnou opatrovateľkou.
Valéria sa oženila po piatich rokoch od Vankovho narodenia; manžel sa stal dobrým otcom pre Vankovo dieťa, takmer ako vlastným, a taktiež otcom pre dve dcéry.
Vladimír a Viktória sa po piatich rokoch rozvedli. Viktória so svojou dcérou odišla do zahraničia. Vladimír sa oženil podruhé, žije celkom slušne, občas sa stretáva so synom Vankom.
Valéria nepridáva prekážky, ale k bývalému manželovi je úplne ľahostajná, nič necíti. Len biologický otec jej milovaného syna, Ivan, zostáva.
Ďakujem vám, milí čitatelia, za vaše lajky a komentáre! Čítajte s potešením.
