Bocian, ktorý sa raz ponúkol odviezť ma domov k rodičom, mal poriadne škuľavé oči. Vysadil ma pred detským domovom, taký vytrasený, že až. No a odvtedy sa všetko pokazilo.
Do štyridsiatky som sa však predsa len vyškrabal z tej jamy, do ktorej ma zahnal ten popletený vták. Postavil som si dom, našiel manželku, kúpil som si auto síce jazdené, ale moje. Už len niečo zasadiť a niekoho vychovať. Jedno dieťa snáď s Ľubicou zvládneme. Nikdy sme neuvažovali o ďalšom.
Práve na vysádzanie, rásť a to odporné daždivé ráno som myslel, kým som si zalieval kávu. Vánok pohupával moje staré trenírky, rodinnú pýchu. Tie som si zaobstaral ešte skôr, než som založil rodinu. Aká irónia!
Na balkónove okno niečo zaklopalo. Zase deti naháňajú holuby kamienkami? Sa vám žiada bociana, vy výrastkovia!
Zaklopalo znova. A ešte raz. Kto to môže byť? Veď sme na treťom poschodí…
Odsunul som záclonu. A tam na balkóne stepoval ten istý škuľavý bocian z detských predstáv.
Vypadni, potvora! vykríkol som vyplašene. Chlebík som pustil na zem.
Miroslav, prepáč mi to, bocian vtlačil hlavu dovnútra cez pootvorené dvere, mám to na svedomí, uznávam. Štipni si! Z pravého krídla, je väčšie.
Maž sa odtiaľto, pokúsil som sa vytlačiť jeho dlhý krk späť von, chytajúc ho zaňho oboma rukami.
Neblázni, Miroslav, zachrčal vták, vypočuj si ma!
Ty už aj rozprávaš? Ak teda hej, uviažem ti krk do uzla, nezbedník jeden.
Prišiel som sa len ospravedlniť.
Príliš neskoro, dlhonosec.
V tom zazvonil zvonček. Cítil som, že to bude Ľubica.
Rýchlo vypadni, šepol som bocianovi a napokon ho vystrčil von z balkóna. A keď sa vrátim, nech ťa tu nie je!
V behu k dverám som ešte cez okno začul: Prepáč, Miroslav, prepáč. Všetko som napravil!
Ľubica vbehla do bytu, celá premočená, no žiarila od šťastia. Vlasy jej priľnuté ku lícam, oči jej len tak žiarili. Snáď nestretla tiež bociana?
Nestihol som nič povedať, zhodila dáždnik a hodila sa mi okolo krku.
Štyri! Štyri, vieš o tom? zvreskla radostne na celý byt.
Čo štyri? neveriacky som na ňu vypleštil oči.
Budeme mať štvorčatá! tešila sa Ľubica, Štyroch drobčekov naraz!
Až teraz mi docvakli bocianove slová v spojení s našou štvorkou. Vystrelil som na balkón. Škuľavý bocian práve vzlietol. Pokúsil som sa chytiť ho za chvost.
Nestihol som.
Stoj, ty darebák! kričal som za ním. Stoj, nosatý!
Napravil som, ozvalo sa zhora.
Obrátil som sa. Za mnou stála Ľubica. Oči jej žiarili slzami šťastia.
V tú chvíľu som pochopil, že aj z najnezmyselnejších omylov môžu raz vyrásť tie najväčšie zázraky.
