“Dcéra, na čo ti je ten výtržník? Nič dobré ti nedá! Toľko s ním vyplakáš, toľko… Určite skončí za mriežami! Budeš ho roky čakať ako nejaká žena trestance, čo?
— Mami, nehovor tak! Mišo nie je výtržník. Je milý a starostlivý. A miluje ma!
— Takí vás milujú, len kým im to vyhovuje! Zabudni na neho. Radšej sa pozri na Janka. Ten by bol skvelým manželom. Stál by za tebou ako skala! Verte mi, ja viem.
Zdenka sa urazene pozrela na matku, ktorá ju vôbec nechápala. A ani chcieť nechcela.
— Mami, tento Janko sa mi nepáči. Je príliš…
— Príliš čo? Áno, nevyzerá mužne, ale miluje ťa! Daj mu šancu! Vyhoď toho svojho Mišku kam patrí!
— Nie, mami, vydám sa len za Mišu. Tak som sa rozhodla.
— Jozef, no povedz aspoň ty dcére, že nemá pravdu! — Alžbeta Františka sa pozrela na muža. — Čo mlčíš ako ryba?
Jozef vstal z gauča a pristúpil k hádajúcim sa žene a dcére. Mišo sa mu tiež veľmi nepáčil, ale nechcel zasahovať do dcérinho života. Považoval ju za dospelú a schopnú rozhodnúť sa sama. Koniec koncov, bude to jej život, nie ich.
— Ženy, čo sa to tu hádate? Alžbeta, nech sa stretáva s kým chce. A ty, Zdenka, buď opatrná, a ak bude treba, povedz mi. Pomôžem ti. Rozumieš?
Žena zúfalo hodila rukami, no Zdenka radostne objala otca.
— Ďakujem, ocko! My sa s Mišom len stretávame. Ešte ma nepožiadal o ruku.
— No a je to dobre. Dúfam, že ani nepožiada, — zamrmlala Alžbeta Františka.
Zdenka nič nepovedala, nechcuc vyvolať novú vlnu kázní.
Vo svojich dvadsiatich rokoch si myslela, že si so životom poradí sama, a matka jej aj tak nerozumie. Mišo bol pre ňu stredom vesmíru a milovali sa už niekoľko rokov, čo Alžbetu Františku veľmi dráždilo. Naproti tomu Janko — spolužiak Zdenky z univerzity — sa matke páčil, no samotnú dievčinu vôbec nepriťahoval.
S otcovým súhlasom sa Zdenka začala už bez hanby stretávať s Mišom. Chlapec mal z toho veľkú radosť. Hoci mal Mišo výtržnícku povahu a podobných kamarátov, Zdenku mal naozaj rád a bol pre ňu ochotný čokoľvek urobiť. Dokonca sa zmeniť.
— Mišo, budeme si po svadbe prenajímať byt? Zvládneš to?
— Samozrejme, zvládnem. V najhoršom nám pomôžu moji rodičia. Oni sú mimochodom radi, že sme spolu. Hovoria, že na mňa máš dobrý vplyv, — chlapec sa úsmevne zahrial.
— Naozaj? — Zdenka zožltla od rozpačitosti a radosti.
Tento rozhovor prebehol, keď Zdenka študovala posledný ročník univerzity. Mišo už pracoval a obaja spori— Čas plynul ako voda a keď sa konečne narodil ich vytúžený synček Adamko, všetci pochopili, že láska Zdenky a Miša bola silnejšia ako každá pochybnosť.
