Aj ja som sa dusil
Peter to oznámil v nedeľu večer, keď Martina skladala vyžehlené košele do kôpok. Vošiel do spálne, sadol si na kraj postele a povedal to úplne obyčajne, ako by oznamoval, že doma tečie kohútik.
Marti, dusím sa.
Nepozrela naňho. Položila jednu košeľu, vzala ďalšiu.
Z čoho?
Zo všetkého. Z tej rutiny. Z toho, že každý deň je rovnaký. Vstaneš, naješ sa, ideš do roboty, vrátiš sa, naješ sa, ľahneš. Dookola.
Martina úhľadne poskladala rukávy a prehla golier. Mala päťdesiatjeden, Peter päťdesiattri. Dvadsaťšesť rokov bývali v tomto byte na Nevädzovej ulici, vychovali syna Tomáša, ktorý už päť rokov žil v Košiciach a volal iba na sviatky.
A čo navrhuješ? spýtala sa pokojne.
Chcem odísť.
V tej chvíli zastala. Nie, že by sa zľakla. Pozorne sa naňho zahľadela ako keď niekto konečne povie to, čo sa dlho očakávalo.
Kam odísť?
Prenajať si byt. Byť chvíľu sám. Nadychovať sa.
Dobre, povedala Martina a vzala ďalšiu košeľu.
Peter čakal niečo iné. Naklonil sa dopredu.
Nechceš k tomu niečo povedať?
A čo? Si dospelý, Peťo. Chceš ísť, choď.
Nebudeš sa hádať?
Poskladala košeľu, položila ju na kôpku a konečne sa mu pozrela do očí.
Nie. Ale mám jednu podmienku.
Akú?
Nevolaj mi kvôli domácim hlúpostiam. Kde je to, ako funguje tamto, kam som dala hento. Ak ideš preč, zvládni si to sám.
Zamĺkol.
To je všetko?
To je všetko.
Peter nevedel, čo robiť. Pripravil sa na slzy, výčitky, že ho bude držať za rukáv a rozprávať o rokoch, o synovi, že tak sa to nerobí. Dokonca si v duchu nacvičil odpovede. Ale ona stála a žehlila košele.
No dobre, povedal napokon. Tak si zbalím veci.
Zbaľ.
Odišiel do šatníka. Dlho tam stál, pozeral na police. Potom začal hádzať do tašky rifle, tričká, ponožky. Vzal si holiaci strojček, nabíjačku na mobil, knihu, ktorú pol roka neotvoril. Vyšiel na chodbu. Martina už bola v kuchyni a niečím tam hrmotala.
Odchádzam, povedal smerom ku kuchyni.
Veľa šťastia, ozvala sa.
Za ním sa zatvorili dvere. Zostal stáť, počkal. Nič. Žiadne kroky, žiadny pohyb. Ticho.
Stlačil gombík výťahu.
***
Byt si našiel za dva dni cez známeho. Malá garsónka v Ružinove, štvrté poschodie, okná do dvora. Majiteľ, starší pán s fúzami, mu ho rýchlo ukázal, zobral peniaze na dva mesiace vopred a odišiel. V byte bol gauč, stôl, dve stoličky, stará chladnička značky Calex a plynový sporák. Na okne viseli záclony farby starej horčice.
Peter položil tašku, sadol si na gauč a rozhliadol sa.
Absolútne ticho. Nikto neprechádzal v susednej miestnosti, televízor nehučal, nikto ho nevolal večerať. Ľahol si na chrbát, založil ruky za hlavu a pomyslel si: Tak. To je tá sloboda.
Prvé dva dni boli takmer dobré. Vstával, kedy chcel, jedol, čo kúpil cestou v potravinách, chodil po byte v ponožkách a nikomu sa nemusel zodpovedať. Večer volal starému kamarátovi Dušanovi, rozprávali sa dlho, Dušan sa smial: Správne, Peťo, už dávno si mal.
Na tretí deň zistil, že mu došli čisté ponožky.
Zapozrel sa na práčku v kúpeľni, malú okrúhlu Tatramatku. Otvoril dvierka, nazrel dovnútra. Zavrel. Otvoril. Prášok majiteľ spomínal, že je pod umývadlom. Našiel ho, prečítal: Na farebné a biele. Nasypal od oka, vybral program, stlačil gombík.
Práčka zabzučala.
O hodinu vytiahol ponožky. Boli vlhké, takmer mokré, trochu do ružova. Nerozumel hneď prečo, potom si spomenul, že s nimi hodil do bubna novučké červené tričko.
Ponožky dal sušiť na radiátor. Sušili sa do ďalšieho večera.
Štvrtý deň sa rozhodol variť normálne jedlo. Kúpil kuraciu prsia, zemiaky a cibuľu. Zo skrinky vytiahol panvicu s ošúchaným povrchom. Rozžhavil olej syčal až príliš hlasno prsia šmaril celé, prilepili sa na panvicu. Zemiaky šúpal nekonečne dlho, polku ošúpal rovno do odpadu. Cibuľa mu vzápätí vyhnala slzu do oka.
Na tanieri skončilo niečo hnedo-biele, navrchu tvrdé, vnútri surové.
Zjedol polovicu, zvyšok hodil do koša a cez aplikáciu objednal jedlo z najbližšieho bistra.
O týždeň spočítal, koľko minul za donášku jedla. Takmer toľko, čo s Martinou dali mesačne za nákupy. Rozhodol sa vzchopiť. Kúpil potraviny, uvaril pohánku. Pohánka sa vydarila, to ho trochu upokojilo.
No inak naňho každodennosť doliehala z každej strany, pomaly, neodvratne, ako príliv.
***
Zlom prišiel desiaty deň.
Peter sa sprchoval, keď si všimol, že voda v sprche neodteká. Pozrel dole: po dlážke sa rozlievala kalná mláčka. Zavrel vodu, čakal, nepomáhalo. Siahla mu až k nohám.
Spomenul si na výraz sifón. Martina to tak občas nazvala, že treba vyčistiť sifón, inak bude voda stáť. Prikývol vždy a odišiel.
Peter si čupol pod vaňu. Bola tam rúrka, potom ďalšia rúrka, potom nejaká biela plastová spojka. Skúsil ňou potočiť. Pustila sa až zarážajúco ľahko a zrazu to vytrysklo, nie tieklo, ale vytrysklo, studené a tmavé.
Peter vyskočil, šmykol sa, zachytil sa o uterák, ktorý spadol na zem a celý sa presiakol. Snažil sa diel nadstaviť, voda neprestávala tiecť. Liala sa na dlážku, po chvíli mala už uterák aj koberec pod sebou.
Vybehol do chodby, mokré nohy za ním zanechávali štopu, našiel mobil, začal horúčkovito googliť, ako sa vypína voda. Potom si spomenul majiteľ hovoril o ventile pod kuchynským drezom. Vrhol sa tam, otočil. Voda zastala.
Vrátil sa do kúpeľne. Vyzerala ako po malej povodni. Všade mokro, z pod sifónu ešte kvapkalo.
Sadol si v trenkách na dlážku na chodbe a civiel do steny.
Prvá automatická myšlienka bola zavolať Martine, ona poradí. Už sa načahoval po mobile, už takmer stláčal jej meno, keď mu v hlave prebehlo: Nevolaj mi kvôli domácim záležitostiam!
Odložil mobil.
Ale predsa zavolal. Nie Martine. Dušanovi.
Dušan, vieš opraviť sifón?
Čože? Dušan bol zjavne niekde zaujatý, v pozadí lomoz.
Sifón. Pod vaňou. Tečie mi to.
Peťo, nemám šajnu. Ja na to vždy volám majstra. Zapíš si číslo, mám dobrého vodára.
Na druhý deň prišiel vodár. Pokrútil, vymenil tesnenie za pätnásť minút. Vzal toľko, že Peter pár sekúnd len neveriacky pozeral.
Toto je normálna suma? spýtal sa.
Jasné, odvetil vodár a odišiel.
Peter za ním zamkol a pomyslel si, že Martina nikdy na takéto hlúposti majstra nevolala. Sama čosi popridávala, nakúpila tesnenia v domácich potrebách. On ani nevedel, kedy a ako to spravila, prosto sa to udialo, ako počasie za oknom.
***
Vtedy dostal nápad, že spraví rázny krok.
Zavolal Lucii, s ktorou kedysi, asi pred dvadsiatimi rokmi, mal nábeh na románik než stretol Martinu. Lucia bola rozvedená už sedem rokov, to vedel od spoločných známych. Občas sa stretli na oslavách, prehodili pár viet, usmiali sa.
Lucia, čau. Tu je Peťo Štadler.
Peťo? prekvapený, ale nie odmietavý hlas. Dlho som ťa nevidela.
No, v poslednej dobe bývam sám. Chcel som sa opýtať, či by sme nezašli na večeru.
Sekunda ticha.
Sám bývaš od koho?
Od manželky.
Rozišli ste sa?
Zatiaľ… je to v procese.
Aha, a v jej hlase niečo zľahka stvrdlo. Prečo nie, poďme.
Stretli sa v kaviarni v centre. Lucia prišla v elegantnom kabáte, upravená, krátke vlasy. Vyzerala výborne. Dali si pohár vína, pofrflali na spoločných známych, potom sa spýtala:
Čo robíš?
Robím v stavebnej firme, ako predtým. Vedúci zásobovania.
A kde bývaš?
Prenajal som si garsónku. Na Nezábudkovej.
Tam je fajn?
Chcel povedať áno, no vyslovil:
No, dá sa. Práčka neodstreďuje, sporák robí psie kusy.
Lucia naňho pozrela pohľadom, ktorý hneď nerozlúštil. Potom to pochopil: súcit. Nie romantický, ale taký, ako keď poznáte niekoho, komu niečo veľmi nevychádza.
Chápem, povedala.
Rozhovor ďalej veľmi nešiel. Pýtala sa na syna, rozprával o Tomášovi, ona o svojej dcére, ktorá je už vydatá. Dali si druhý pohár, potom vravela, že musí skoro vstávať, rozlúčili sa pri vchode.
Peter sa vrátil do prenajatého bytu. Chladnička bola prázdna, obchody už zatvárali, vytiahol z police instantnú polievku a zalial ju vodou z kanvice.
Lucia viac nezavolala. Ani on nevolal.
***
V tom čase skúšal stretnutia s chalanmi. Zavolal Dušanovi: Dajme v piatok, ale iba do ôsmej, Katka má rodičovské, musím byť doma. Zavolal Ivanovi Môžem, ale odvez ma naspäť, v sobotu musím s manželkou k jej rodičom, musím byť fit.
Stretli sa traja v malom bare blízko električky. Dali si po pive, dali reč o futbale a práci. Potom sa Dušan spýtal:
Ako žiješ, Peťo, teraz, keď si sám na seba?
Dá sa, odvetil Peter.
Martina sa ti neozýva?
Nie.
Dušan s Ivanom sa na seba pozreli.
Vôbec sa neozýva? upresnil Ivan.
Vôbec.
Znova na seba kukli. Dušan pošúchal pohár.
Vieš čo, je to čudné. Tá moja by už volala trikrát denne.
Martina nevolá, zopakoval Peter.
Buď je to dobré, alebo zlé, zamyslene skonštatoval Ivan.
Ako zlé?
V zmysle, že jej je dobre aj bez teba.
Peter dopil pivo. Nechcel na to myslieť. Teda, myslel na to každý deň, ale nechcel si to priznať.
O pol ôsmej Dušan pozrel na hodinky, obliekol sa. Ivan tiež. Podali mu ruku, buchli po ramene a išli každý domov za ženou, na rodičovské, k rodičom.
Peter ostal sedieť za stolom sám, objednal si ešte jedno pivo a sedel do záverečnej.
***
Medzitým Martina prvé dni naozaj cítila čosi ako zmätenosť, ale nie tú, čo čakala. Nie prázdno z jeho neprítomnosti, ale zvláštnu voľnosť ako keď presuniete nábytok a chvíľu neviete, či je to lepšie.
Druhý deň volala kamarátke Zine.
Odišiel, povedala Martina.
Ako odišiel? Kam odišiel?
Prenajal si byt. Vraj sa dusil.
Zina mlčala, potom vzdychla.
Marti, a ty?
Úprimne? Celkom dobre. Sama sa čudujem.
Plačeš?
Nie. Čudné, čo?
Možno to príde neskôr?
Možno. Uvidíme.
Neskôr volala aj ďalšia kamarátka, Irena, ktorú poznala zo zdravotného strediska ešte spred vyše dvadsať rokov. Irena na rozdiel od Ziny nebola diplomatická.
Chvála Bohu, povedala Irena. Marti, veď ti to vravím desať rokov.
Čo?
Že žiješ ako gazdiná, ale zadarmo.
Ira, netreba tak.
A inak? Kedy si naposledy spravila niečo pre seba?
Martina sa zamyslela. Odpovedať vedela až po chvíli.
Vlani som bola u kaderníčky.
Presne.
Na ďalší týždeň pozvala Irena Martinu na jogu. Najprv odmietla, potom si to rozmyslela. Vyšli spolu do miestneho centra, Martina zobrala starú teplákovku, ktorá ležala v skrini nevybalená, a zistila, že je totálne stuhnutá.
Kľud, povedala inštruktorka, mladá baba s copom. Všetci tak začínajú.
O dva týždne sa už ohýbala lepšie. Na jogu chodila trikrát do týždňa. Po hodinách išli s Irenou na kávu a hodinu len tak sedeli, rozprávali sa. Martina si uvedomila, že už dlho takto len nesedela, že nemusela myslieť, že treba bežať domov, lebo Peter o chvíľu príde a treba mu navariť.
Večer čítala. Kedysi jej knihy ležali pri posteli a po dvadsiatej strane zaspala, teraz čítala hodinu či viac.
Raz zavolal Tomáš.
Mami, oci hovorí, že žije sám.
Áno, je to tak.
A vy?
Je to všelijaké, povedala Martina. Ale úprimne, mne je dobre.
Tomáš mlčal.
Mami… vy sa rozvádzate?
Neviem. Nepremýšľala som nad tým.
Si smutná?
Som prekvapená. Ale nie smutná.
Tomáš zase ticho. Od detstva mal čas na rozmýšľanie.
OK, povedal po chvíli. Ak niečo, zavolaj.
Aj ty volaj. Aj mimo sviatkov.
***
Raz však Martina zastala uprostred kuchyne a stála tam päť minút, hľadiac von oknom.
Umývala šálku obyčajnú, raňajkovú a zrazu si uvedomila: dvadsaťšesť rokov. To je veľa. Viac ako polovica vedomej existencie. Bolo všetko možné, aj dobré. Prvý byt, ktorý prerábali vlastnými rukami. Malý Tomáš s kolenami polepenými náplasťou. Výlet na Zemplínsku šíravu pred pätnástimi rokmi, keď sa smiali všetko tri dni, a potom si už nepamätala, na čom vlastne.
To už nebude. Teda, ostane to len vzadu, ako fotky v albume.
Počkala, kým to prejde. Prešlo to. Nie hneď, za pár minút.
Položila šálku na odkvapkávač a išla sa zbaliť na jogu.
***
Eugen sa objavil náhodou.
Bola to suseda zospodu, pani Valéria Belická, osemdesiatnička, s dobrou pamäťou a zvykom rozprávať na chodbe pol hodiny. Poprosila Martinu, či jej nevymení žiarovku syn príde až o týždeň, v chodbe má tmu. Martina vymenila, za čaj si sadla, vtom zazvonil syn nie ten očakávaný, ale druhý, nečakaný.
Volal sa Eugen, žil v Bratislave, prišiel len tak. Mal asi štyridsaťosem, bradu, výbornú bundu, unavené oči človeka, čo maká.
Mama, zas niekoho zneužívaš, zasmial sa, keď zbadal Martinu so žiarovkou v ruke.
Martina sama navrhla, hovorila s dôstojnosťou pani Valéria.
Eugen sa obrátil na Martinu.
Ďakujem vám. Sám by som prišiel, ale netušil som, že mama sedí v tme.
To nič, mávla.
Stáli medzi dverami, rozprávali asi desať minút. Robil v stavebníctve, ale v inej firme. Ona spomenula, že je účtovníčka. Rozlúčili sa každý išiel svojím smerom.
O tri dni zaklopal sám. Priniesol mame potraviny a Martine bonboniéru, vraj za ochotu.
Ale netreba, ozaj, Martina povedala, ale vzala.
Nevadí, keby som sa na sekundu stavil? opýtal sa. Chcel som sa spýtať na vášho Petra mama hovorila, že robil v zásobovaní, potrebujem kontakt na jedného dodávateľa.
Martina zamĺkla.
Peter už býva zvlášť. Ale číslo vám môžem dať.
Aha, povedal Eugen. Nedalo sa vyčítať, či je prekvapený. Tak sa už nebudem otravovať.
O týždeň zavolal znova. Našiel si s dodávateľom cestu, ale spýtal sa, či by nezašla na kávu ako susedia. Martina súhlasila.
Išli do kaviarne za rohom. Rozprávali o práci, o jeho mame, o tom, ako sa za tie roky zmenila štvrť. Bol príjemný poslucháč, pozorne čítal slová, niekedy sa usmial ešte skôr, ako dohovoril vetu.
Ste dlho vydatá? spýtal sa len tak, bez postranných úmyslov.
Dvadsaťšesť rokov, povedala Martina. Teda, bola som dvadsaťšesť rokov. Teraz neviem.
To sa stáva, povedal a ďalej sa nepýtal.
Cenila si to.
Stretli sa ešte raz, potom znovu. Neriešil žiadny tlak, neponáhľal sa. Len občas zavolal a spýtal sa, ako sa má. Martinu to na tom tešilo tá voľnosť. Po dvadsiatich šiestich rokoch záväzkov bola voľnosť ako okno dokorán.
***
Peter si začal všímať na sebe zvláštnosti.
Napríklad, že nevie čakať. Predtým netreba lebo všetko sa dialo samé: jedlo sa objavilo, čisté veci boli vždy, čo sa pokazilo, opravilo sa. Teraz však musel čakať, kým uschnú ponožky, za-varí voda, príde vodár, prejde nádcha, ktorej chytil v druhý týždeň a tri dni preležal sám v posteli pri 38-ke, potený a s tabletkami dopite z vodovodu.
Alebo, že nevie jesť v tichu. Za dvadsaťšesť rokov bol pri stole vždy niekto: najprv Tomáš, keď odišiel, ostala Martina. Stále rozprávala, alebo len bola ale bolo to živé ticho prítomnosti niekoho. Tu bola len prázdnota.
Začal pri jedení púšťať televízor. Pomáhalo to.
Asi po treťom týždni zavolal Tomášovi.
Ahoj, syn.
Ahoj, oci. Ako sa máš?
Dobre. Pracujem. Bývam na Nezábudkovej.
Viem, mama vravela.
A ona ako?
Tomáš mlčal dlhšie.
Dobre. Hovorí, že jej je fajn. Chodí na jogu, stretáva sa s kamoškami.
Peter to spracovával.
Nechýbam jej?
Oci, povedal Tomáš opatrne, voláš mi len preto, aby si zistil, či mama smúti?
Nie, len tak sa pýtam.
Oboja ste v poriadku, oci. To je dobré.
Peter položil telefón, zostal sedieť na gauči s nezrozumiteľným pocitom. Nie žiadna krivda. Niečo iné. Asi to, čo cíti človek, keď vôjde do izby a nevie, načo tam išiel.
***
Na dvadsiaty tretí deň stretol vo výťahu susedu z domu, mladšiu ženu asi tridsaťpäťročnú. Volala sa Sabína, sama sa predstavila.
Vy ste tu nový? opýtala sa.
Dočasný, Peter odvetil.
Aha, rozchod s manželkou?
Prekvapený jej priamočiarosťou.
Áno.
Stáva sa, usmiala sa. Ste z tretieho? Tam býval pán Ondriš, čo v noci stále vykrikoval pesničky.
Nie, zo štvrtého. Kde sú tie horčicové závesy.
Á, to je Dano. On prenajíma len osamelým mužom, vraj mu to menej ničí byt.
Vyšli z výťahu. Sabína bývala na prízemí. Pracovala vo veterinárnej ambulancii, mala kocúra a na parapete kvety.
Raz jej pomohol s taškami z Lidla. Ona ho pozvala na čaj. U nej bolo čisto, voňalo to škoricou. Porozprávali sa. Bola príjemná, múdra, pozerala pozorne. Ale on si uvedomil, že myslí na to, ako má doma v dreze riad ešte spredvčera.
Videli sa vo výťahu viackrát, medzi schránkami prehodili slovo či dve. Nič viac sa nestalo ani nemohlo on bol vo vnútri stále začatá a nedokončená veta.
Raz sa ho spýtala:
Ste tu na dlho?
Neviem, odpovedal úprimne.
Vyzeráte ako človek, ktorý ešte neprišiel na to, kadiaľ ide.
Asi hej.
Je to normálne, povedala. Hlavné je nevlečieť v tom stave dlho. Ja som takto strávila dva roky po rozvode. Potom som si povedala načo som tie roky stratila?
Zapamätal si to.
***
Na tridsiaty prvý deň šiel na trh a kúpil kvety. Nie preto, že by ho o to niekto prosil, ani kvôli príležitosti len tak. Pozeral na veľké biele chryzantémy, myslel na Martinu vždy milovala práve tie, nie ruže. Ruže vraj majú príliš záväzný výraz.
Vzal veľkú kytičku, zaplatil asi dvadsať eur, odviezol sa na Nevädzovú.
Cestou v MHD držal kvety, ľudia sa pozerali niektorí s úsmevom, iní bez záujmu. Premýšľal, čo povie. Predstavoval si, ako ona otvorí dvere, že sa poteší. Veď dvadsaťšesť rokov, veď on.
Zazvonil. Nový zvonček predtým bol iný.
Za dverami sa ozvali kroky, potom hlasy najskôr ženský, potom mužský, nie jeho.
Znehybnel.
Dvere sa otvorili len na retiazku, novú, aká predtým nebola. V medzere Martinin tvár. Pozrela naň, pozrela na kvety. Bez hnevu.
Peťo.
Marti, prišiel som.
Vidím.
Mám pre teba… trošku nadvihol kyticu.
Pozerala naň bez zlosti, bez sĺz, bez tej divokej zmesi, ktorú očakával.
Peťo, ja neotvorím.
Prečo? Nepoznal iné slovo.
Lebo som vymenila zámky.
Vidím. Ale prečo?
Za jej chrbtom prešiel niečí tieň, mužská postava. Peter zacvikol.
Kto je to?
To nie je tvoja starosť, skonštatovala pokojne.
Marti, počkaj. Ja… pochopil som veľa vecí.
Čo si pochopil?
Otvoril ústa, zavrel, zas otvoril.
Že mi bolo dobre s tebou. Že som si nevážil. Že to bola chyba.
Mlčala. Pozerala cez retiazku.
Peťo, povedala nakoniec ticho, bez hnevu, pochopil si, že tebe bolo dobre. Ale nepochopil si, prečo bolo dobre. Myslíš, že ti chýbam ja. Ale v skutočnosti ti chýba niekto, kto ti žehlí košele.
To je nespravodlivé, povedal.
Možno. Ale je to pravda.
Marti, dvadsaťšesť rokov…
Viem. Chytila sa dverí. Boli. Boli aj dobré roky. Ale ďalších dvadsaťšesť nechcem.
Nedáš mi druhú šancu?
Dlho naň pozerala. Potom povedala:
Vieš, čo je najzaujímavejšie? Aj ja som začala dýchať. Ukázalo sa, že aj ja som sa dusila. Len som to nikdy nepovedala.
Stál s chryzantémami v ruke.
Martina.
Choď, Peťo. Zavolaj Tomášovi, porozprávajte sa. Nie o mne, len tak.
Dvere sa zavreli. Ticho, bez treskania. Klikol zámok.
Zostal chvíľu stáť. Kytica pomaly klesla, skoro až k zemi. Chryzantémy boli svieže, silné, netušili, čo sa deje.
Na chodbe bolo ticho. Zo susedných dverí išiel zvuk televízora.
Otočil sa a šiel k výťahu.
***
Stlačil gombík, výťah prišiel hneď. V zrkadle výťahu videl seba: muža s kyticou, v dobrej bunde, trošku ustatého, s tvárou muža, ktorému sa práve niečo skončilo. Alebo začalo. Alebo oboje naraz.
Vyšiel von. Bola tma, svietili lampy, pár ľudí kráčalo všade možne. Namieril si to na električku, stále s kyticou v ruke.
Potom sa zastavil.
Na lavičke sedela stará pani a kŕmila holuby z vrecúška. Holuby húfili pri jej nohách.
Peter prišiel a položil chryzantémy k lavičke.
Vezmite si, ak chcete, povedal.
Starenka naň pozrela, potom na kvety.
Dobrý kvietok. Čo, nevzali vám ich?
Nevzali.
To sa stáva, povedala a zase sa venovala holubom.
Peter šiel ďalej. Ulica bola rovnaká, domy stáli, ako stáli, život išiel ďalej. Niekde v tomto meste Martina zavrela dvere a vrátila sa k svojmu večeru, k životu, ktorý jej zjavne vyhovoval.
Niekde išiel domov Tomáš, tomu mal Peter prosto tak zavolať.
Niekde v garsónke s horčicovou záclonou stál neumytý riad.
Peter vytiahol mobil.
***
Potom, už v električke, dlho pozeral do tmavého okna, v ktorom bolo vidno len jeho odraz, rozmazaný, neostrý.
Divná vec, pomyslel si, bez konkrétnej myšlienky. Len divná vec.
Vlak šiel ďalej. Stanice sa striedali. Vo vagóne jazdili ľudia: mladí, starí, unavení, veselí, s taškami, s knihou, ponorení v mobile. Nikto neriešil jeho, jeho chryzantémy ponechané pri lavičke, jeho dvadsaťšesť rokov, zavreté dvere.
Vystúpil na svojej zastávke a vyšiel na povrch.
Vzduch bol chladný, cítil sa v ňom prvý sneh, ktorý síce nepadal, ale bol už vo vzduchu.
Peter sa zastavil, pozrel hore na nebo.
Nebo bolo tmavé a obyčajné.
Potom šiel domov.
***
V tú noc, o druhej, nespal a hľadel do stropu. Byt bol rovnaký, horčicové závesy nepustili svetlo z ulice, chladnička občas zabzučala. Všetko bolo, ako bývalo posledných tridsaťjeden dní.
Vtom si spomenul na jednu vec.
Pred ôsmimi, možno desiatimi rokmi, boli s Martinou na chate u jej rodičov. Večer sedeli na verande, pili čaj, ticho, za plotom tmavý les. Martina mlčala, on tiež mlčal, a bolo to dobré mlčanie, to živé, kde netreba slová.
Vtedy si pomyslel: Toto je ono.
A nepovedal nič.
Len si pomyslel a zabudol.
Ležal teraz na gauči v prenajatom byte a skúšal si spomenúť, kedy na to naposledy myslel. Nespomenul.
Za oknom čosi pripomínalo sneh drobné, váhavé. Prvý v tomto roku.
V byte bolo ticho.
***
Ráno vstal, dal zohriať vodu a pomyslel, že by mal kúpiť normálne šálky. Tie v byte boli obité a pilo sa z nich zle.
Potom pomyslel, že by mal zavolať Tomášovi.
Potom, že treba dohnať robotu, veď čochvíľa kvartálne uzávierky a je pozadu.
Potom na to, čo povedala Martina. Aj ona začala dýchať. Aj ona sa dusila.
Nevedel o tom. Alebo vedel len mu to neprišlo dôležité. Bola vždy pri ňom, robila, čo bolo treba, a nikdy sa jej nepýtal, či to chcieť musí, či ju to baví. Bola súčasť rutinnej klietky, ktorú považoval za otrasnú ale asi si neuvedomil, že pre ňu to bola klietka presne taká istá. Len ona v nej žehlila jeho košele.
Kanvica zapískala.
Nalial si vodu do obitej šálky, zalial čaj, sadol k stolu.
Za oknom už ozaj snežilo, biele vločky sa usadzovali na parapete a netopili sa.
Peter vzal mobil, našiel kontakt Tomáš.
Potom ho zas odložil.
Potom vzal znova.
Tomáš, ahoj. Volám len tak, bez dôvodu. Máš čas?
Mám, povedal Tomáš prekvapene. Čau, oci.
Ako sa máš?
Dobre. Pracujem. U vás už sneží?
Práve to začalo.
Aj u nás.
Sekundu bolo ticho. Dobre ticho, živé.
Oci, prehovoril Tomáš. Ako si na tom vlastne?
Peter sa pozrel z okna. Za sklom padal sneh, biely a rovný, nič nebolo isté.
Snažím sa na to prísť, povedal.
Dobre, tak keď niečo, volaj.
Aj ty volaj, povedal Peter. Nielen cez sviatky.
Jasné, povedal Tomáš.
Rozlúčili sa. Peter zložil mobil, dopil čaj. Bol celkom slušný.
Za oknom snežilo.
***
V inom kúte mesta v tej chvíli aj Martina sledovala padanie snehu. Na stole mala kávu, v izbe bolo teplo a ticho. Eugen už odišiel neostával nikdy cez noc, bola to ich tichá dohoda: zatiaľ nie je načo sa náhliť.
Myslela na Petra. Nie s bolesťou a nie s radosťou, len tak, ako myslíte na človeka, s ktorým ste prežili roky. Predstavila si ho pri dverách s kyticou, veľkého, trochu zmäteného, s výrazom muža, ktorého život čosi naučil, ale asi nie celkom.
Nezlostila sa. To už bolo preč. Na začiatku, keď odišiel, si uvedomila, že ju to mrzí; prekvapilo ju, že na vonok bola pokojná, no vnútri cítila tichý hnev dlhoročný, na to, čo bolo nenápadné, ale všade. Že sa nikdy nespýtal, ako je jej. Že sa nudil, no tú nudu vytvárala ona. Že bol znudený, a ona nemala čas sa pýtať, či sa nudí ona sama.
Potom hnev vyprchal. Ostalo niečo pokojnejšie a pevnejšie.
Zobrala telefón a napísala Zine: Ideme zajtra opäť na jogu? Zina odvetila hneď: čakala som na tvoj správu. Áno.
Martina sa usmiala a položila šálku.
Za jej oknom tiež snežilo.
***
Peter večer zavolal majiteľovi bytu, či môže predĺžiť nájom o dva mesiace.
Jasné, povedal majiteľ. Zaplatíte vopred.
Potom šiel do domácich potrieb a kúpil si normálne šálky, bez oťukov. Dve. Potom vzal ešte tretiu.
V potravinách kúpil kuracie mäso, cibuľu, mrkvu, zemiaky. Na internete našiel recept na polievku, úplná jednoduchá štyri kroky. Štvrtý znelo: osoľte podľa chuti.
Stál nad hrncom a rozmýšľal, čo znamená podľa chuti. Ochutnal, dosolil, ešte raz. Slané bolo trochu viac, ale polievka sa dala jesť.
Nalial do novej misky (nie šálky), a sadol si k jedlu.
Bolo ticho.
V tichu polievka ušla.
***
Život šiel ďalej, ako vždy: bez otázok, bez vysvetlení. Martina chodila na jogu, občas sa videla s Eugenom, ktorý bol dobrý človek a nenáhlil ich nikam. Peter býval na Nezábudkovej, varil si a občas volal Tomášovi, raz za čas sa stretol s Dušanom a Ivanom, ktorí už začali prichádzať bez žien a posedeli dlhšie.
Na rozvod nešli. Nie preto, že by sa rozhodli. Len preto, že na to nebolo síl a obaja potrebovali pauzu.
Raz sa náhodou stretli v obchode, v tom istom na Nevädzovej, kam dvadsaťšesť rokov chodili spolu. Peter stál pri chladničkách s jogurtmi a čítal zloženie kefíru tak vážne, akoby tam bolo čosi dôležité.
Martina ho odzadu oslovila.
Peťo.
Obzrel sa. Pozreli sa na seba. Vyzeral dobre, trochu schudol, pohľad mal iný, akoby pozornejší.
Ahoj, Marti.
Ahoj. Vyzeráš dobre.
Aj ty.
Chvíľu stáli.
Kefír kupuješ? opýtala sa.
Áno, vyberám.
Zober ten, je dobrý, ukázala.
Dík.
Peter vzal, ona svoje, každý šiel inam.
Pri pokladni stáli vedľa seba v dvoch radoch. Zaplatili, vyšli takmer súčasne.
Tak… povedal Peter, maj sa.
Aj ty, maj sa, povedala Martina.
Ona doprava, on doľava.
