Aj ja som sa dusila
Štefan to oznámil v nedeľu večer, keď Magdaléna ukladal do komínkov vyžehlené košele. Vošiel do spálne, sadol si na kraj postele a povedal to tak, akoby referoval o kvapkajúcom kohútiku.
Magda, ja sa dusím.
Ani nevzdychla. Položila jednu košeľu, vzala ďalšiu.
Z čoho?
Zo všetkého. Zo stereotypu. Každý deň to isté, vstaneš, raňajky, práca, domov, večera, posteľ. A znova dookola.
Magdaléna uhladila rukávy, narovnala golier. Mala päťdesiatjeden, Štefan päťdesiattri. Dvadsaťšesť rokov bývali v tomto byte na Jedľovej ulici, vychovali syna Vladimíra, ktorý už päť rokov žil v Bratislave a zavolal len na sviatky.
A čo navrhuješ? opýtala sa bez emócie.
Chcem odísť.
Tam sa prvýkrát zastavila. Ale nebola prekvapená. Len sa naňho pozrela rovnako, ako sa pozrieš na niekoho, kto konečne povie nahlas to, čo viselo v ovzduší.
Kam odísť?
Prenajať si niečo. Byť chvíľu sám. Nadychnúť sa.
Dobre, povedala a chytila ďalšiu košeľu.
Štefan očividne čakal niečo iné. Naklonil sa bližšie.
Nechceš k tomu nič povedať?
A čo by som mala? Si dospelý, Štefan. Ak chceš ísť, choď.
Nebudeš sa hádať?
Uložila košeľu a teraz pozrela priamo na neho.
Nie. Ale mám jedinú podmienku.
Akú?
Nevolaj mi kvôli domácim veciam. Kde je to, ako funguje toto, kam som dala tamto. Keď odchádzaš, staraj sa sám.
Chvíľu bolo ticho.
To je všetko?
To je všetko.
Štefan nevedel, čo si počať. Bol pripravený na slzy, na výčitky, na držanie za rukáv, spomínanie na roky, na syna, na to, že sa to takto nerobí. Dokonca si premyslel odpovede. Ale ona len stála a žehlila košele.
Tak dobre, povedal napokon. Idem si zbaliť veci.
Zbaľ.
Odišiel do šatníka. Dlho tam len tak stál. Potom začal hádzať do tašky džínsy, tričká, ponožky. Vzal holiaci strojček, nabíjačku na mobil, knihu, čo pol roka nečítal. Prešiel do chodby. Magdaléna už bola v kuchyni, bolo počuť riad.
Tak idem, zakričal smerom ku kuchyni.
Veľa šťastia, odvetila spoza dverí.
Za ním sa zatvorili dvere. Ostal stáť na chodbe, čakal. Nič. Namiesto krokov alebo pohybu len ticho.
Stlačil tlačidlo výťahu.
***
Podnájom si našiel za dva dni cez známeho. Malý jednoizbák na druhom konci Nového Mesta, štvrté poschodie, okná do tichého dvora. Majiteľ, starší pán s fúzikom, bol stručný, vzal dve výplaty vopred a odišiel. V byte bola rozťahaná pohovka, stôl, dve stoličky, stará chladnička značky Calex a plynový sporák. Na okne závesy farby zatuchnutej horčice.
Štefan položil tašku, sadol na gauč a rozhliadol sa.
Bolo tam úplné ticho. Nikto nebúchal v druhom izbe, nikto nekričal, že je večera. Ľahol si, ruky za hlavou, a pomyslel si: tu je tá sloboda.
Prvé dva dni boli celkom príjemné. Vstával, kedy chcel, jedol, čo si kúpil v Tescu, chodil po byte len v ponožkách, nikomu sa nezodpovedal. Večer volal starému kamarátovi Martinovi, ten sa smial: Dobré si urobil, Števo, dávno si mal.
Na tretí deň zistil, že mu došli čisté ponožky.
Pozrel na práčku v kúpeľni. Malá, okrúhla. Otvoril dvierka. Zavrel. Otvoril znovu. Prášok hádam bude pod umývadlom. Našiel malý sáčok: Na biele a farebné. Nasypal od oka, podľa toho, čo myslel, že je správny otvor. Nastavil program, stlačil gombík.
Práčka začala hučať.
Po hodine ponožky vytiahol boli mokré, trochu ružové. Po chvíli pochopil: zabudol v práčke novotou svietiace červené tričko.
Ponožky dal na radiátor. Sušili sa do ďalšieho večera.
Štvrtý deň sa rozhodol, že navarí normálne jedlo. V Tescu kúpil kuracie prsia, zemiaky, cibuľu. V kredenci našiel panvicu s poškriabaným povrchom. Dal ju na sporák, nalial olej, až prskal. Mäso tam hodil celé prilepilo sa. Zemiaky šúpal dlho, aj s polkou dužiny. Pri cibuli plakal.
Na tanieri skončilo čosi hnedobiele, tuhé zvonka a surové vnútri.
Zjedol polovicu, zvyšok hodil do koša. Objednal pizzu.
O týždeň si spočítal výdavky za rozvoz jedla. Doplatil sa na sumu, čo s Magdalénou minuli za mesiac na potraviny. Povedal si: dosť! Uvaril si pohánku. Pohánka bola dobrá to ho upokojilo.
Ale každodennosť ho začínala dobiehať, pomaly, nezastaviteľne, ako keď sa nad Tatrami zatiahne.
***
Prvý zlom prišiel na desiaty deň.
Pod sprchou si všimol, že voda neodteká. Pozrie sa mláčka po dlažbe. Skontroloval odtok voda stojí.
Spomenul si na slovo sifón. Ešte kedysi Magdaléna vždy hovorila: Treba čistiť sifón, inak nebude odtekať. Prikývol, no nikdy neriešil.
Kľakol si pod vaňu. Trubka, ďalšia trubka, biela plastová spojka. Začal ju odšrobovávať a v tej chvíli to vyrazilo nie stekalo, ale tryskalo, studené a tmavé.
Štefan sa zľakol, šmykol, chytil uterák ten spadol a premočil sa v momente. Skúšal naskrutkovať naspäť, voda tiekla ďalej. Bežal do kuchyne, hľadal ventil. Nakoniec pohľadom našiel vedľa drezu kohútik a zavrel. Vodný tok ustal.
V kúpeľni ako po povodni mokré uteráky, koberec, podlaha.
Štefan si sadol na chodbu, v mokrých trenírkach, a hľadel do steny.
Prvá reakcia volať Magdaléne. Skoro už volal, prstom na jej meno v zozname. Potom, ako jej hlas: Nevolaj pre domácnosť.
Mobil odložil.
No aj tak zavolal nie jej, ale Martinovi.
Martin, vieš opraviť sifón?
Čože? Martin v pozadí niečo robil.
Pod vaňou, začal tiecť.
Gold, ja volám vždy majstra. Mám číslo na dobrého inštalatéra.
Majster prišiel na druhý deň. Vymenil tesnenie za pätnásť minút. Povedal si o vyše šesťdesiat eur, Štefan mu hodil bankovku a chvíľu neveriacky pozeral.
Je to normálna cena? spýtal sa.
Normálna, pokrčil majster plecami a zmizol.
Štefan stál v chodbe. Vedel, že Magdaléna by majstra nevolala. Sama by to nejako spravila, v sobotu by v Kine kúpil nové tesnenie, vrátila by sa domov, vytiahla náradie. Ako? Netuším ale vždy sa niečo udialo, ako je počasie prirodzene.
***
Medzitým mu napadlo, že by mal zavolať Helene. Kedysi, snáď pred dvadsiatimi rokmi, medzi nimi bol náznak románika, ešte predtým, než spoznal Magdalénu. Helena už sedem rokov rozvedená, vedel to od kamarátky. Občas sa videli na oslavách pre spoločných známych.
Helena, tu je Števo.
Števo? prekvapene, ale príjemne. To je rokov.
Vieš, teraz bývam sám. Napadlo mi, či sa nestretneme, nenajeme niekde.
Na chvíľu zaváhala.
Bývaš sám… od koho?
Od Magdy. No, ešte… je to v procese.
Chápem, odvetila, hlas trochu opatrnejší. Dajme si večeru.
Stretli sa v podniku v centre. Prišla elegantná, krátke vlasy, štíhla. Štefan si všimol, že jej to pristane. Dali si pohár vína, rozobrali známych. Spýtala sa:
A čo ty? Čím sa živíš?
Robím v stavebnej firme, ako predtým, vedúci zásobovania.
A bývaš kde?
Prenajal som si na Jaseňovej.
Je tam dobre?
Chcel povedať áno, ale povedal:
Dá sa. Ale práčka zle žmýka, a sporák trochu štrajkuje.
Helena sa naňho pozrela zvláštnym pohľadom. Po chvíli v tom spoznal súcit nebol to záujem ženy o niečo viac, ale taký ten pohľad k niekomu, komu to poslednú dobu nejde.
Viac už veľmi nehovorila. Spýtala sa na Vladimíra, on na jej dcéru, ktorá je už vydatá. Dali si ešte pohár. Potom povedala, že musí vstávať skoro, rozlúčili sa.
Štefan sa vracal do podnájmu hladný, obchody už zatvorené, zalial si sáčkovú polievku.
Helena viac nevolala. On tiež nie.
***
V rovnakom čase sa pokúsil stretnúť s kamarátmi. Zavolal Martinovi jasné, v piatok, ale do ôsmej, manželka má rodičák. Zavoal Ľubošovi v poriadku, ale dovleč ma potom domov, nepijem dnes, v sobotu ideme k svokre.
Zišli sa traja v podniku pri Trnavskom mýte, dali si pivo, pokecali o futbale, robote.
Ako ti na slobode? pýta sa Martin.
Dobre, Štefan mierne klame.
Magda nevolá?
Nie.
Martin a Ľuboš sa na seba pozrú.
Úplne vôbec? opakuje Ľuboš.
Ani raz.
Opäť si cudzo vymenia pohľad. Martin pokrúti poldecákom.
Vieš, to je zvláštne. Moja by volala trikrát denne.
Magda nevolá, opakuje Štefan.
To je buď veľmi dobré, alebo veľmi zlé, zamyslí sa Ľuboš.
V akom zmysle zlé?
Že jej je dobre aj bez teba.
Štefan dopije. Nechce na to myslieť. Respektíve, vie, že na to myslí, ale neprizná si to.
O pol ôsmej sa chystajú domov. Každý za svojím k žene, na rodičák, do rodiny.
Štefan ostane sám, do záverečnej si objedná ešte jedno.
***
Magdaléna sa spočiatku cítila trochu zmätene, ale nie tak, ako čakala. Nie prázdno, ale skôr zvláštny pocit priestranstva. Ako keď preložíš nábytok a nevieš, je to takto lepšie?
Zavolala kamarátke Zuzane druhý deň.
Odišiel, riekla Magdaléna.
Ako odišiel? Kam?
Prenajal si byt. Hovorí, že sa dusil.
Zuzana mlčala, potom si povzdychla.
Magda, a ty?
Úprimne? Celkom dobre. Sama sa čudujem.
Plačeš?
Nie. Čudné, že?
Možno to príde neskôr?
Možno. Uvidíme.
Potom volala ďalšia kamarátka, Irena, ktorú spoznala ešte pred 25 rokmi na gynekológii a odvtedy boli nerozlučné. Irena bola ráznejšia.
Chvála Bohu, povedala. Magda, hovorím ti to už desať rokov.
Čo?
Že si žila ako gazdiná bez výplaty.
Tak zle to nebolo…
Kedy si naposledy robila niečo pre seba?
Magdaléna rozmýšľala. Nevedela odpovedať.
Vlani som bola u kaderníčky.
Vidíš.
O týždeň ju Irena vytiahla na jogu. Najprv povedala nie, potom si to rozmyslela. Vo fitku vytiahla starú teplákovku, zistila, že je stuhnutá ako doska.
To nič, usmiala sa inštruktorka. Každý tu nejako začína.
Po dvoch týždňoch sa už trochu ohýbala. Chodila cvičiť trikrát týždenne a po lekciách s Irenou zašli na kávu, rozprávali sa celé hodiny. Magdaléna si uvedomila, že roky nebola len tak, len pri rozhovore, bez toho, aby rozmýšľala, že musí domov, lebo Štefan príde a bude treba chystať večeru.
Večer čítala. Knihy, čo mávala na nočnom stolíku, už neboli len na dvadsiatu stranu do únavy, ale na hodinu a pol čítania.
Raz zatelefonoval Vladimír.
Mama, otec hovorí, že žije sám.
Áno, tak to je.
A… ako to zvládate?
Rôzne, úprimne sa mám dobre.
Vladimír chvíľu mlčal.
Mama, vy sa rozvádzate?
Neviem. Neuvažovala som.
Nie si smutná?
Som prekvapená, ale nie smutná.
Vladimír zas mlčal. Od malička všetko spracovával dlho.
Dobre, povedal nakoniec. Ak niečo, zavolaj.
Aj ty mi občas zavolaj. Nielen na meniny.
***
Bol jeden moment, keď Magdaléna stála uprostred kuchyne, s hrnčekom v ruke a pozrela von oknom.
Umývala šálku, obyčajnú, každodennú. A napadlo jej: dvadsaťšesť rokov. To je veľa. Viac než polovica života, čo pamätá. Bolo v tom všetko aj pekné. Prvé bývanie, ktoré si zariaďovali vlastnoručne. Malý Vladimír, večne s kolenami zelenými od trávy. Dovolenka pri Balatone pred pätnástimi rokmi, keď sa na niečom strašne smiali celé tri dni už nevie prečo, ale pamätá si smiech.
To už nebude. Teda ostane, ale v spomienkach. Ako fotky v albume.
Počkala, kým ten pocit pominie. Prešiel. Nie hneď, ale pominul.
Otočila sa, postavila šálku na stojan, vzala si legíny na jogu.
***
Jozef sa objavil náhodou.
Bola to suseda zdola, pani Viera, osemdesiatročná s výbornou pamäťou a zvykom rozprávať na chodbe pol hodiny. Poprosila Magdalénu o výmenu žiarovky, lebo syn príde až o týždeň a tma jej vadí. Magdaléna to vymenila, vypila navyše čaj a v tomto momente prišiel syn pani Viery. Nie ten očakávaný, ale iný, ktorý zvyčajne nechodil.
Volal sa Jozef, mal štyridsaťosem, bradu, kvalitnú bundu, unavený pohľad chlapa, ktorý stále pracuje.
Mama, zase zneužívaš ochotu susedov, uškrnul sa.
Magdaléna sama chcela, protestovala pani Viera.
Jozef sa na Magdalénu usmial.
Ďakujem vám. Sám by som prišiel, ale nenapadlo mi, že mama sedí potme.
To je drobnosť.
Pár minút kecali v chodbe. Ukázalo sa, že aj Jozef je zo stavebníctva, v inej firme. Magdaléna spomenula, že je účtovníčka. Rozišli sa.
O tri dni zazvonil u Magdalény doma. Priniesol matke nákup a jej bonboniéru.
To nemuselo byť, protestovala, ale prijala.
Nevadí, môžem na chvíľu? Chcel som sa spýtať na vášho Štefana. Mama vravela, zásobovanie? Mám otázku k dodávateľom.
Chvíľu zaváhala.
Štefan býva teraz inde. Ale môžem vám dať telefón.
Jasné, Jozefova reakcia bola pokojná.
O týždeň volal zas, už otázku vyriešil, ale spýtal sa, či by nezašla na kávu, len ako susedia. Magdaléna prikývla.
Šli do kaviarne na rohu. Reč šla o práci, o jeho mame, o tom, ako sa celé okolie mení. Bol príjemný, pozorný poslucháč, sem-tam sa smial vlastným bonmotom ešte skôr, než ich vyslovil.
Dlho ste boli vydatá? opýtal sa len tak.
Dvadsaťšesť rokov. Alebo už len bola. Teraz neviem, čo som.
Stáva sa, povedal jednoduchým tónom, bez zvedavosti.
To ocenila.
Stretli sa ešte raz, potom znova. Nič nenaliehal, len zavolal a spýtal sa, či je všetko v poriadku. Magdaléna to ocenila. Po rokoch, keď niečo musela, bola táto voľnosť ako otvorené okno v zatuchnutej izbe.
***
Štefan si všimol na sebe niečo nové.
Napríklad nevedel čakať. Predtým čakať nemusel; veci boli hotové jedlo, čisté prádlo, opravené poruchy. Teraz čakal, kedy uschne bielizeň, kým zovrie voda, kedy príde opravár, kým prejde chrípka, čo dostal v treťom týždni, a potil sa v posteli pri 38 stupňoch.
Alebo nevie sa najesť v tichu. Dvadsaťšesť rokov vždy niekto sedel za stolom. Najprv Vladimír, potom už len Magdaléna. Rozprávali sa, alebo len ticho sedeli no bolo to živé ticho, nie prázdnota.
Začal si púšťať televízor. Trochu to pomáhalo.
Po treťom týždni zavolal Vladimírovi.
Ahoj, synak.
Ahoj, otec. Ako ide život?
Pracujem. Bývam na Jaseňovej.
Viem, mama hovorila.
A ako je mame?
Vladimír ticho o sekundu dlhšie.
Dobre. Vravel, že chodí na jogu, stretáva kamarátky.
Štefan to prežul.
Nechýbam jej?
Otec, Vladimír opatrne. Voláš, aby si vedel, či ti chýba mama?
Nie… len sa pýtam.
Je v pohode, otec. A ty tiež buď v pohode. To je dôležité.
Štefan položil mobil a sedel na gauči s pocitom, ktorý nevedel pomenovať. Nie urážka. Skôr pocit, keď prídeš do izby a zabudneš, prečo.
***
Na dvadsiaty tretí deň stretol vo výťahu susedu, mladú ženu okolo tridsiatky. Povedala, že sa volá Tamara, on si to zapamätal.
Vy ste nový? usmiala sa.
Dočasne, priznal.
Rozišli ste sa s manželkou?
Príliš priame, až sa zarazil.
Hej.
Stáva sa. Bývate na treťom? Tam býval pán Maťo, čo v noci spieval.
Nie, na štvrtom, s tými horčicovými závesmi.
Aaa, to patrí starému pánovi Biznárovi. Vždy prenajíma len slobodným mužom. Hovorí, že s rodinami je len kríž.
Išli spolu. Tamara bývala na prvom. Pracovala vo veterinárnej ambulancii, mala kocúra, na okne bylinky.
Raz jej pomohol odniesť nákup. Pozvala na čaj. U nej čisto, vonia vanilkou a škoricou. Rozprávali sa krátko bola múdra, empatická, mala pohľad, ktorý nezraňuje. Ale Štefan myslel: ona má čisto, ja mám neumytý riad z pondelka.
Ešte párkrát si kecali pri schránkach. Nič z toho nebolo a nemalo byť; on sám bol ako nedopovedaná veta.
Raz sa spýtala:
Ostávate tu dlho?
Neviem.
Vyzeráte, že ešte neviete, kam idete.
Asi tak.
To je normálne, kým nezostanete visieť dva roky. Ja som tak po rozvode strávila dva roky, nepotrebne.
Zapamätal si to.
***
Na tridsiaty prvý deň išiel na trh a kúpil kvety. Nie preto, že musí, ani na sviatok len preto, že stál pri stánku a pozeral na veľké biele chryzantémy, tie Magdaléna vždy mala rada. Nie ruže, vraj tie sú priveľmi okázalé.
Zaplatil, šesťdesiat eur, a šiel na Jedľovú.
Cestou premýšľal, čo povie. Ako otvorí dvere, ako bude asi prekvapená, možno aj rada. Veď dvadsaťšesť rokov, predsa…
Stál pred dverami, stlačil zvonček. Bola tam nová, iná.
Za dverami kroky, hlasy: ženský, potom mužský, nie jeho.
Stál ako obarený.
Dvere sa trochu pootvorili na reťaz, ináč nebola. Z medzery pozerá Magdaléna. Pozrie na kvety, na Štefana. Jej tvár pokojná.
Štefan.
Magda, prišiel som.
Vidím.
Mám tu kvety…
Pozrela bez hnevu, slzy ani len v oku.
Štefan, neotvorím.
Prečo?
Lebo som zmenila zámky.
Vidím… Ale prečo?
Za chrbtom jej mihla silueta muža. Štefan pozrel tým smerom.
Kto je to?
To nie je tvoj starosť, povedala vecne.
Magda, počkaj. Ja… veľa som si uvedomil.
Čo si pochopil?
Otvoril ústa, zavrel. Znovu.
Že mi bolo dobre s tebou. Že som to necenil. Bola to chyba.
Chvíľu na neho ticho hľadela.
Štefan, ty si pochopil, že ti bolo dobre. Ale nerozumieš prečo. Myslíš si, že ti chýbam ja. Ale chýba ti to, že ti niekto žehlí košele.
To je nespravodlivé.
Možno. Ale je to pravda.
Magda, dvadsaťšesť rokov…
Viem. Boli. Boli aj pekné chvíle. Ale ďalších dvadsaťšesť už nechcem.
Nedáš mi šancu?
Hľadela dlho dozadu. Potom:
Vieš, čo je najzaujímavejšie? Ja som tiež začala dýchať. Ja som sa tiež dusila, len som o tom nehovorila.
Stojí s kyticou.
Magda…
Štefan, choď. Zavolaj Vladimírovi, porozprávajte sa. Nie o mne, len tak.
Dvere sa ticho zavreli. Kľúč cvakol.
Zostal stáť. Kvety sa mu zošmykli takmer k zemi. Všetky boli krásne, svieže. Netušili, čo sa deje.
Na chodbe bolo ticho. Počul sa televízor zo susedovho bytu.
Štefan sa otočil a šiel k výťahu.
***
Výťah prišiel rýchlo. V zrkadle vidí muž s kyticou, slušný kabát, trochu zničený, tvár človeka, ktorému práve niečo skončilo. Možno aj začalo vlastne oboje, zároveň.
Vyšiel na ulicu. Bola už tma. Lampa svietila, pár chodcov šlo po svojom.
Pri lavičke sedela staršia žena a kŕmila holuby. Holuby sa tisli okolo nôh.
Štefan šiel a položil chryzantémy vedľa na lavičku.
Zoberte si, ak chcete, povedal.
Pani pozrela naňho a na kvety.
Pekné kvety. Čo, nezobrala?
Nezobrala.
Stáva sa, odvetila a vrátila sa k holubom.
Štefan šiel ďalej. Ulica bola ako vždy, paneláky stáli, život plynul. Niekde tam Magdaléna zatvorila dvere a vrátila sa do svojho večera, do svojho nového života, ktorý jej zjavne sedel.
Niekde sa vracal domov Vladimír. Treba mu zavolať len tak.
Niekde v byte so žltými závesmi bol neumytý riad.
Štefan vytiahol mobil.
***
V metre díval sa dlho do čierneho okna, nič tam nebolo, len vlastný rozmazaný odtieň.
To je zvláštna vec, pomyslel si. Niečo končí, niečo začína.
Vlak sa hýbal, stanice sa menili. Ľudia: mladí, starí, unavení, veselí nikto sa nestaral, kam sa čo s jeho kyticou a dvadsaťšestimi rokmi podelo.
Štefan vystúpil. Mesto už voňalo prvým snehom, čo ešte nepadol.
Trocha postál, hlavu hore, pozrel na oblohu.
Bola tmavá. Úplne obyčajná.
Potom vykročil domov.
***
V tú istú noc, okolo druhej, nespať, hľadieť do stropu. Byt stále ten istý, závesy horčicové, chladnička vrčí, ticho.
A vtedy si spomenul. Asi pred desiatimi rokmi boli s Magdalénou na chate u jej rodičov. Večerný čaj na verande, ticho okolo. Magdaléna mlčala, on tiež ale bolo to dobré ticho, živé.
Vtedy si pomyslel: toto je ono, toto je šťastie.
A nič nepovedal.
Len myslel a zabudol.
Ležal na gauči a uvažoval, kedy naposledy na to myslel. Nepamätal si.
Za oknom sa skolil prvý sneh. Pár vločiek, váhavých.
V byte bolo ticho.
***
Ráno vstal, zapol kanvicu, napadlo mu kúpiť si poriadne hrnčeky. Tie v byte mali škrabanec.
Napadlo mu zavolať Vladimírovi.
Potom, že treba dohnať robotu, čoskoro kvartálne uzávierky.
Potom si spomenul na Magdalénu ona tiež začala dýchať. Zistil, že sa aj ona dusila. Nikdy netušil. Alebo tušil, len to nepovažoval za dôležité. Vždy tam bola, robila, čo bolo treba, a nikdy sa nepýtal, či aj ona chce, či ju to baví. Bola súčasťou domácnosti, ktorú on považoval za väzenie, ale možno aj ona sa v tej klietke dusila.
Kanvica zapískala.
Nalial si čaj do hrnčeka so zárezom a sadol ku stolu.
Vonku domov navštívil ozajstný sneh, biely, súvislý. Zachytil sa na parapete.
Štefan vzal mobil, v zozname našiel Vladimira.
Ale ešte nič.
Potom predsa.
Vladimír, ahoj. To je otec. Volám len tak, bez dôvodu. Si zaneprázdnený?
Nie, trochu prekvapený. Ahoj, otec. Mám čas.
Ako sa máš?
Pracujem. U vás už sneží?
Práve napadol.
U nás tiež.
Sekundu ticho. Dobré ticho, živé.
Otec, ozve sa Vladimír. Ako sa máš ty?
Štefan pozrie von oknom. Sneh padá, všetko je biele, nič nie je jasné.
Hľadám sa, povie.
OK, povie Vladimír. Volaj, keď budeš chcieť.
Budem, povie Štefan. Aj ty volaj. Nielen na meniny.
Dohodnuté, povie Vladimír.
Rozlúčili sa. Štefan položil mobil, dopil čaj. Bol akurát.
Vonku snežilo.
***
Zároveň, v inej časti mesta, Magdaléna pozerala z okna. V ruke káva, v byte teplo a ticho. Jozef bol preč, nezostával na noc; obaja to tak vnímali ešte je priskoro, netreba uponáhľať.
Myslela na Štefana. Nie s hnevom, ani radosťou, len ako na človeka, s ktorým prežila veľa rokov. Videla ho v duchu s kyticou, veľký, zmätený, človek, ktorého už život trochu naučil, ale ešte nie dosť.
Nezúrila. Už nie. Zistila, že v prvých dňoch bola nahnevaná, hoci pôsobila pokojne. Sprvu ju štvalo, že nikdy nepýtal, ako jej je. Že on mal stereotyp, ale stereotyp tvorila ona, jej rukami. Jemu sa nudilo, ona nemala čas nudiť sa.
Potom zlosť odišla. Ostal pokoj a pevnosť.
Napísala Zuzane: zajtra joga? Zuzana okamžite: čakala som, kedy napíšeš jasné.
Usmiala sa a položila šálku.
Aj za jej oknom snežilo.
***
Štefan v ten večer zavolal prenajímateľovi: môžem zostať ešte dva mesiace?
Samozrejme, odpovedal majiteľ. Len zaplaťte vopred.
Potom zašiel do domácich potrieb, kúpil si poriadny hrnček. Vlastne dva. Potom si zobral ešte jeden.
V potravinách potom chicken, mrkvu, cibuľu, zemiaky. Recept na polievku si našiel na mobile štyri kroky, v poslednom stálo: osoliť podľa chuti.
Stál nad hrncom a premýšľal, čo je podľa chuti. Pridal. Skúsil, znovu.
Trochu presolené no jesť sa dalo.
Nabral do novej misky, sadol.
Bolo ticho.
V tichu polievka chutila skoro dobre.
***
Život šiel ďalej, ako vždy: bez varovania a vysvetlení. Magdaléna chodila na jogu, občas na kávu s Jozefom nenechal na nič tlačiť. Štefan žil na Jaseňovej, varil, občas volal Vladimírovi, raz týždenne posedel s Martinom a Ľubošom, už bez manželiek, na dlhšie.
Na rozvod ani jeden nešiel. Nechýbalo to rozhodnutie len na to nemali silu.
Raz sa stretli v potravinách, tam, kam dvadsaťšesť rokov spoločne chodili. Stál pri jogurtoch, čítal etiketu s dôrazom, akoby tam išlo o niečo vážne.
Prišla zozadu.
Štefan.
Otočil sa. Pozrel na ňu. Vyzerala dobre trochu schudla, iný pohľad, akoby vnímavejší.
Ahoj, Magda.
Ahoj. Vyzeráš v pohode.
Ty tiež.
Sekunda ticho.
Berieš kefír? spýtala sa.
Áno, vyberám.
Skús tento, ukázala.
Dík.
Vzal. Ona si vzala svoje. Rozdelili sa.
Pri pokladni stáli vedľa seba. Ona zaplatila, on tiež. Vyšli takmer zároveň.
Tak… povedal on. Maj sa.
Maj sa, povedala ona.
Otočili sa, každý iným smerom.
***
Aj keď človek myslí, že sa dusí, netuší, čo dusí druhého. Každý niekedy zabúda dýchať. Dôležité je naučiť sa to znova aj keď to znamená začať odznova. A voľne sa nadýchnuť, aj keď v byte zostáva ticho a neumytý riad.
