– Dobrý deň! Volám kvôli izbe z inzerátu!
Na prahu bytu, kde bývala Zuzana Komárová, stála skutočná „šedá myš“: oblečená v obnosených rifliach, vypranej tričku, na nohách mala dosť obnosené tenisky a v ruke držala tašku, ktorá tiež nevyzerala práve najlepšie. Svetlé vlnité vlasy mala zviazané do jednoduchého copu. Na tvári nebol ani gram mejkapu. Jediné, čo na tej „bledéj postave“ mohlo upútať pozornosť, boli oči. Obrovské, modré a jasné…
Keď sa Zuzana Komárová pozrela pozorne na dievčinu, prikývla: „poď ďalej!“
– No tak, moja drahá, elektrinu zbytočne nepoužívaj, vodu šetri, rozumieš?! A nech je tu poriadok! Žiadni hostia! Máš nejaké otázky?
Dievča sa usmialo a prikývlo: „áno, dobre!“
– Pokorná – pomyslela si Zuzana – Veľká vzácnosť v dnešnej dobe… Hneď vidieť, že prišla z dediny.
Z ďalšieho rozhovoru vyplynulo, že sa dievča volá Eliška a naozaj prišla z dediny, kde má jej rodina vlastný statok, a ona sama prišla študovať veterinárstvo.
– Jasné! Budeš liečiť prasce! – zhrnula Zuzana Komárová.
Eliška neurazene len usmiala: – Prasce aj kravy, kone a aj mačky, psov – všetkých! Zvieratá predsa tiež ochorejú.
– No áno, no áno! Tu nie je nikto na liečenie ľudí, ale prasce – prosím! – úprimne sa pohoršila žena.
***
Celkovo, podnájomníčka robila na Zuzanu dobrý dojem: skromná, nenáročná, tichá, poslušná, poriadna, uprace byt, navarí si a ešte aj domácu ponúkne.
Obzvlášť Eliške išli výborne palacinky: lákavé, tenké, ako cigaretový papier, s drobnými dierkami a zlatisté. Zuzanina ruka sama siaha po týchto dobrotách! Tie palacinky sú jednoducho zázrak kulinárskeho umenia: rozpúšťali sa priamo v ústach, nestihli ani dôjsť do žalúdka.
Zuzana Komárová a Eliška sa dá povedať, že sa spriatelili, a niekedy si trávili večery pri šálke čaju.
A všetko by asi dopadlo dobre a Eliška by pokojne dokončila svoj VŠ, bývajúc v podnájme u Zuzany Komárovej. No po polročnej turnusy z Oravy sa vrátil syn ženy – Miroslav. Statný mladý muž, dá sa povedať aj pekný („celý po otcovi“ – vzdychla si jeho matka).
Sama Zuzana Komárová sa rada volala svojho milovaného synáčika po francúzsky „Miro“. Samotný mladý muž sa pri takom oslovení skrčil, ako by mal bolesť zubov, ale znášal to: „predsa len mama“.
Treba povedať, že syna vychovávala sama, a tým pádom ho asi považovala za svoj majetok.
Asi preto ju šokovalo, že jej Miro sa pekne rozpráva s podnájomníčkou v kuchyni a s chuťou jedáva jej palacinky. A ešte to, že „nezbedník“ jedol očami tú „dojičku“. Z tohto zistenia Zuzana takmer osedivela na mieste.
– Môj syn, a taký zlý vkus! – strašidelná myšlienka sa prehnala hlavou majiteľky syna.
***
Od tej chvíle Zuzana svoju podnájomníčku začala nenávidieť: a podlahy už čistila zle, rozprávala zle, a dokonca aj palacinky teraz chutili menej. Najviac ale Zuzanu desil ten zamilovaný pohľad, ktorým jej syn, jej krvné prepojenie, hľadel na tú „bledú hubu“, „dedinčanku z maštale“…
– Na mňa, svoju matku, jedinú rodnú, blízku osobu, tak nikdy nehľadal! – pobúrila sa v duchu, dusila sa slzami v noci do vankúša.
– Hadicu, hadicu som na hrudi vychovala! – plakala do telefónu, zdieľajúc nešťastie s blízkou priateľkou – podobnou osamelou dámou vo veku, Irenou Nováčkovou.
– Myslela som, že na tú bledú hubu Miro ani nepozrie! Preto som ju aj pustila do domu! A ona si oči zmalovala, vlasy rozpustila a palacinkami ho uhnala!
Irena si priateľku vypočula, pospomínala, poľutovala ju a vyjadrila svoj odborný názor:
– Ach, pozor, Zuzi, aby ti syna nepričarovala! – Týmito slovami Irena priložila do rozpáleného ohňa nenávisti a neporozumenia, priviedla priateľku takmer infarktu.
Nie že by Zuzana verila na takéto veci ako čary a odčarovania… všetko to nazývala „tmou a divočinou“, jednoducho samotná
myšlienka na to, že cudzie dievča ovládlo pozornosť jej syna, ženu privádzala do šialenstva.
Cez deň teraz len premýšľala, čo urobiť a ako odradiť syna od tej „dedinčanky“. Samozrejme, nehodlala sa správať ako hrubá osoba a vyhodiť dievča z dverí. V každom prípade ešte nie. Veď vtedy by klesla v očiach syna a on by ešte odišiel.
– Nieee! Treba konať prefíkanejšie, nie, nejakým spôsobom zobraz bortúlnu dievčinu v zlom svetle, aby sa syn od nej odvrátil.
***
Zuzana Komárová niekoľko dní za radom premýšľala, ako by odradila syna od podnájomníčky.
Tá sa stále správala, ako by sa nič nestalo, piekla svoje palacinky, varila polievky a tvárila sa, že si nevšíma Zuzanin priekopnícky pohľad. Iba raz sa spýtala:
– Zuzana Komárová, nie ste náhodou chorá? Nejaká ste smutná a bledá… A nič nejete…
– Všetko je v poriadku! – zamrmlala pod nos Zuzana a zmizla vo svojej izbe na premýšľanie ďalšieho plánu na „ničiteľku“. Hlavou jej prešlo všeličo… Prišla aj myšlienka otráviť drzostkna. Ale Zuzana sa hneď prežehnala: – Prepáč, Pane! Aký hriech mi to napadol.
Kým Zuzana Komárová premýšľala, Miroslav raz prišiel domov s prsteňom a s kvetmi a požiadal Elišku o ruku! To už Zuzana Komárová úplne stratila kontrolu nad sebou, a čo sa volá „skĺzla z koľají“.
– Ani pred matkou sa nehanbil, nezbedník! – znovu rozhorčene plakala celú noc do vankúša – Nič nedáva na mňa! Miluje len túto dievčinu!
Zuzana si utrela slzy a pristúpila k oknu… otočila sa a zrazu sa pohľad zastavil na nočnom stolíku. Tam ležali jej starožitné náušnice so smaragdmi. Náušnice starožitné, ceny veľkej. Dedili po matke, jej matke od jej matky… Spomenula si, s akým obdivom Eliška vždy pozerala na náušnice a obdivovala ich krásu.
– Tak toto ti vrátim! – zlobne zašuveril Zuzana, rozhodne uchopila náušnice, zabalila ich do vreckovky a strčila do svojej kabelky.
Pravdupovediac, vtedy vôbec nechápala, čo robí a ako bude ďalej konať.
***
Ráno sa Zuzana zobudila v dobrej nálade, dnes chcela tú dedinčanku vyhnať z domu. Navždy.
Vyšla na raňajky s príjemným úsmevom… a namažúc si chlieb maslom, obrátila sa k synovi: – Miro, náhodou si nebrali moje smaragdové náušnice, ktoré neviem nikde nájsť…
– Mami, na čo by mi boli? Som snáď krásavica?– prekvapene odvetil Miroslav.
Vtedy sa Zuzana Komárová s úškľabkom obrátila na Elišku: – A ty si nevidela moje náušnice?
Eliška sa prepadla do hustej sčerveňe, len myšlienka na to, že ju môžu obviniť z krádeže, ju nútila strácať sa, skrývať oči a plakať.
– Nič som nevzala! – ticho povedala Eliška, dusivší sa v slzách.
– No, čo som hovorila?! To ona! Privlastnila si moje náušnice a poslala ich svojim chudobným príbuzným do dediny….
– Ale moji príbuzní nie sú vôbec chudobní – namietla dievčina – A nikdy sme nebrali cudzie! Prečo tak hovoríte?
– To prečo tak? – okamžite vráť mi moje náušnice a choď odtiaľ.
– Nemám nič Vaše… Môžete si zavolať aj políciu!
– Veď áno, ale čo z nich, tie už u tvojich príbuzných sú!
Zuzana už definitívne stratila kontrolu nad sebou a svišťajúca, ako by sa prehlasila do priepasť ešte hlbšie a hlbšie, neschopná zastaviť prúd odporných slov smerom k dievčaťu.
– Mami, čo to hovoríš? Liza to nemohla urobiť! Ty si určite len zabudla a sama niekde položila.
Všetci traja dôkladne prehľadávali byt, kým Miroslav náhodou nezačučil maminu kabelku a odtiaľ nevypadla vreckovka s náušnicami.
Muž zamrzol s nálezom v rukách.
– Ako si mohla, mami? – len si mohol povedať, pozerať na matku očami plnými sklamania.
– Len som sa pomýlila, synček, chápeš, zabudla som! – snažila sa Zuzana Komárová klamať.
– Mami, ja som všetko videl! Bola si odporná! S Lízou odchádzame na prenajatý byt – vyhlásil Miroslav.
– Počkajte, ešte sa raz dostanete do problémov s tým dievčaťom! – kričala Zuzana Komárová cez slzy.
Miroslav mlčal, vyšiel z miestnosti, chytil Elišku za ruku a odviedol ju z domu Zuzany Komárovej.
Zakúpený si byt, vzali sa a boli spolu šťastní. A raz Miroslavovi zavolala Irena Nováčková.
– Mišo, tvoja mama je v nemocnici! Má infarkt. Plaká a chce ťa vidieť…
Keď sa Eliška dozvedela, že je svokra chorá, ihneď sa začala baliť, pripravila jej parné kotletky, uvarila kurací vývar s koláčikmi, cestou nakúpila ovocie…
Miro k matke nešiel, vyhovoril sa na zaneprázdnenosť.
***
Keď sa Eliška objavila na prahu nemocničnej izby, Zuzana Komárová zaplakala. Tak veľmi dúfala, že syn príde, ale prišla tá nenávidená dievčina, ktorá jej zničila život, vzala to najdrahšie.
– No, prečo ste ochoreli, mama? Tu máte, polievku, koláčiky… – hovorila Eliška. – Chceš, aby som vás nakŕmila lyžičkou, kým je to teplé.
– A Miro neprišiel? – potichu a s rozčarovaním sa spýtala Zuzana.
– No Miro je veľmi zamestnaný, pracuje…
Zuzana Komárová chápavo prikývla hlavou a zaplakala…
– Prepáč mi, Líz, som ti taký dlžník… Vráťte sa domov, bez vás mi je veľmi zle…
– Ale čo to hovoríš, mama, neviníš za nič, len si sa pomýlila, zabudla a trápila sa! Všetko bude dobré.
Keď Liza odišla, spolubývajúca Zuzany Komárovej v nemocničnej izbe povedala: – Máš dobrú dcéru! Krásnu, dobrotivú, starostlivú!
Zuzana sa usmiala – Áno, dobrá!
Keď sa Zuzana Komárová zlepšila, z nemocnice ju odviezli Miroslav s Eliškou spolu. Bývali teda v trojici v byte Zuzany Komárovej, kým Liza nedokončila štúdium. A potom sa všetci presťahovali na farmu, do rodičov Lize. Dom tam veľký, miesta dosť… a extra pracujúce ruky sa hodia. Zuzane Komárovej sa na farme veľmi zapáčilo, teraz nechce počuť nič o meste. Navyše mladému páru sa narodil chlapec, Sašenka, ktorého všetci milujú. Kým Lizini rodičia spravujú farmu, Liza lieči zvieratá, a Miroslav riadi farmársky obchod, Zuzana Komárová venuje všetku svoju pozornosť malému Sašenkovi.
Teraz často hovorí:
– Takúto podnájomníčku mi vtedy sám Boh poslal!
Takže, tak to býva!
