– Dobrý deň! Volám kvôli inzerátu na izbu!
Na prahu bytu, v ktorom bývala Jarmila Igorevna, stála úplná “sivá myš”. Mala na sebe obnosené džíny, vyťahané tričko, staré tenisky, a v rukách niesla obyčajnú tašku. Svetlo vlnité vlasy mala zviazané v nenápadnom cope. Na tvári nemala ani gram make-upu. Jediným výrazným rysom tejto “bledé nemohúcnosti” boli jej oči. Veľké, modré a jasné…
Keď sa Jarmila Igorevna pozorne zadívala na dievča, prikývla: “Vstúp!”
– Takže drahá moja, elektrinu šetriť, vodu nemíňať zbytočne, jasné?! Nech je tu poriadok! A žiadne návštevy! Máš otázky?
Dievča sa usmialo a prikývlo: “Áno, dobre!”
– Poslušná – pomyslela si Jarmila – To je dnes veľká vzácnosť. Na prvý pohľad z dediny.
Z ďalšieho rozhovoru vyplynulo, že dievča sa volá Alžbeta a naozaj prišla z dediny, kde jej rodina má vlastnú farmu, sama sem prišla študovať veterinárstvo.
– Takže budeš liečiť prasiatka! – zhrnula Jarmila Igorevna.
Alžbeta sa vôbec neurazila, iba sa usmiala: – Aj prasiatka, aj kravy, aj kone, aj mačky a psy – všetky! Aj zvieratá predsa ochorejú.
– No áno, áno! Ľudí tu nemá kto liečiť, ale pre prasiatka – prosím! – pohoršene povedala žena.
***
Celkovo Jarmile nájomníčka pripadala príjemná: pokorná, nenáročná, tichá, poslušná, poriadna, v byte urobila poriadok, navarila jedlo a ešte ponúkla aj pani domácnosť.
Najmä Alžbeta výborne piekla palacinky: chutné, tenké ako papier, pórovité a zlatisté. Ruka Jarmily sa k nim sama natiahla! Tieto palacinky boli čarom kulinárskeho umenia: rozpúšťali sa v ústach, než stihli doletieť do žalúdka.
Jarmila Igorevna a Alžbeta sa, dá sa povedať, až spriatelili a niekedy trávili večery pri šálke čaju.
A všetko by im asi šlo dobre a Alžbeta by pokojne dokončila svoju školu, bývajúc u Jarmily Igorevny v prenajatej izbe. Ale pri návrate zo severu sa po pol roku vrátil ženinho syn, Michal. Stály mladý muž, dá sa povedať – fešák (“celý otec” – s povzdychom si pomyslela matka).
Jarmila Igorevna si zvykla volať milovaného syna francúzsky “Michel”. Sám mladý muž sa pritom krábil, ale trpel: “mama je predsa mama”.
Treba povedať, že syna vychovávala sama a zjavne považovala za svoje vlastníctvo.
Pravdepodobne preto ju prekvapilo, že jej Michel si milo rozprával s nájomníčkou v kuchyni a s chuťou hltal jej palacinky. A to neohrýzal len tie palacinky! Tento “nezdárnik” ešte aj jedým okom hltal tú “dojárku”. Jarmila z toho zistenia takmer zusedela.
– Môj syn nemá vkus! – prebleskla hrôzostrašná myšlienka hlavou ženovedkyne.
***
Od tej chvíle Jarmila začala nájomníčku nenávidieť: už ani podlahy hazard neumyvala dobre, ani nehovorila tak, a dokonca aj tie palacinky už chutili inak. A najviac Jarmilu desil ten zamilovaný pohľad, ktorým jej syn, jej pokrvná, na tú “bledú muchu”, “dedinčanku z stáda”…
– Na mňa, svoju matku, jediného blízkeho človeka, sa tak nikdy nepozrel! – pobúrene myslela v noci, keď sa dusila slzami do vankúša.
– Zmiju som na srdci vrel! – plakala do telefónu, zdieľajúc trápenie so svojou blízkou priateľkou, osamelou dámou obľúbeného veku, Hermínou Viktorievnou.
– Myslela som si, že sa na tú bledú muchu Michel ani nepozrie! Preto som ju aj pustila dovnútra! Ale ona si oči podmaľovala, vlasy rozpustila a palacinkami si ho zahodila!
Hermína vypočula priateľku, povzdychla si a vyjadrila svoj názor:
– Ach, Jarka, aby ťa táto nezlákala tvojho syna! Týmito slovami Hermína pridala drevo do rozbúreného ohňa nenávisti a nepredstaviteľne dokonca doviedla priateľku takmer k infarktu.
Nie že by Jarmila verila na také veci, ako je vábne a odpotenie… nazývala to “temnostvo a barbarstvo”, len samotná myšlienka na to, že cudzia žena zaujala pozornosť jej syna, ju zvádzala na kúsky.
Dní sa premiestňovala, rozmýšľajúc, čo robiť a ako odvrátiť syna od tejto “dedinčanky”. Nehodlala sa však správať drzým spôsobom a haniť dievča. Aspoň nie vtedy. Veď by si mohla v očiach syna klesnúť a on by snáď odjedla od nej.
– Nieeee! Musím konať múdrejšie, musím spôsobom zviditeľniť toto dievča v nepriaznivom svetle, aby sa syn od nej odvrátil.
***
Jarmila Igorevna niekoľko dní premýšľala o tom, ako oddialiť syna od nájomníčky.
Tá si chodila rovno na vec, piekla svoje palacinky, varila boršč a zdalo sa, že si nevšíma Jarmilin striedavý pohľad. Len raz sa opýtala:
– Jarmila Igorevna, necítite sa zle? Zdáte sa akási smutná a bledá… A nič nejedete…
– Nič mi nie je! – zamurmurovala Jarmila a zmizla vo svojej izbe pre ďalšie plány odsúdenia “nešťastnice”. V hlave sa honili všelijaké veci… Dokonca mala v hlave otráviť tú drzú. Potom sa však prekrížila: – Prepáč, Pane! Aký hriech mi len prišiel na myseľ.
Kým Jarmila Igorevna premýšľala, Michal jedného dňa prišiel domov s prsteňom a kvetinami a požiadal Alžbetu o ruku! Po tomto sa Jarmila Igorevna úplne vymkla spod kontroly a stratila rozum.
– Ani sa matke nehanbil! – znovu sa plačlivo rozplakala do vankúša – On ma vôbec neváži! Miluje len toto dievča!
Jarmila si popotiahla slzy a pristúpila k oknu… Otočila sa a zrazu jej pohľad padol na nočný stolík. Tam ležali jej náušnice so smaragdami. Staré, drahé náušnice. Zdedila ich od matky a tá od jej matky… Spomenula si, ako sa vždy Alžbeta s obdivom dívala na náušnice a obdivovala ich krásu.
– Ale ti ukážem! – zúrivo zasyčala Jarmila, rozhodne uchopila náušnice, zabalila ich do vreckovky a strčila do svojej tašky.
Pravdupovediac, vtedy ani netušila, čo robí a ako bude ďalej konať.
***
Ráno sa Jarmila prebudila v dobrej nálade, dnes mala v úmysle vyhodiť tú dedinčanku z domu. Navždy.
Vyšla k raňajkám, úlisne sa usmievajúc… a natierajúc si chlieb maslom, obrátila sa na syna: – Michel, nebral si náhodou moje náušnice so smaragdmi? Neviem ich nájsť…
– Mama, na čo by mi boli? Myslíš, že som krásavica? – podivil sa Michal.
Potom sa Jarmila Igorevna obrátila s posmechom na Alžbetu: – Ty si ich nevidela, moje náušnice?
Alžbeta sa zastavila, jediná myšlienka, že ju môžu obviniť z krádeže, ju nútila sklopiť oči a plakať.
– Nič som nevzala! – ticho povedala Alžbeta potláčajúc slzy.
– No, čo som hovorila?! Ona si prisvojila moje náušnice a poslala ich svojim chudobným príbuzným na dedinu…
– Ale moji príbuzní nie sú vôbec chudobní – namietla dievčina – A nikdy sme nezobrali cudzie! Prečo taká obvinenia?
– To ty prečo také veci?– okamžite mi vráti moje náušnice a zmizni odtiaľto.
– Nemám nič vaše… Môžete dokonca zavolať políciu!
– A čo z toho, keď sú už dávno u tvojej rodiny!
Jarmila už úplne stratila kontrolu nad sebou a nie ako padajúc, skĺzavala do priepasti nižšie a nižšie, neschopná zastaviť prúd škaredých slov na adresu dievčaťa.
– Mama, čo to hovoríš? Liza nemohla také niečo urobiť! Asi si len zabudla a sama ich niekam odložila.
Spoločne traja dôkladne prehľadali byt, kým Michal náhodou nepostrčil maminu tašku a z nej nevypadla vreckovka s náušnicami.
Muž stál strnulo s nájdeným v rukách.
– Ako si mohla, mama? – len toto mohol povedať pozerajúc na matku očami plnými sklamania.
– Len som sa pomýlila, synku, chápeš, zabudla som! – snažila sa chytráčiť Jarmila Igorevna.
– Mama, všetko som videl! Bola si otrasná! My s Lizou odchádzame do prenajatej izby – oznámil Michal.
– Počkaj, ešte si z tejto devy utrpíš! – kričala Jarmila Igorevna cez slzy.
Michal ticho odkráčal z miestnosti, vzal Alžbetu za ruku a odviedol ju z domu Jarmily Igorevny.
Prenajali si izbu, vzali sa a žili šťastne spolu. Raz Michalovi zavolala Hermína Viktorievna.
– Míša, tvoja mama je v nemocnici! Mala infarkt. Poplakáva, chce ťa vidieť…
Keď Alžbeta zistila, že svokre je zle, okamžite sa začala zbierať, pripravila jej parené fašírky, uvarila kurací vývar s koláčikmi, po ceste kúpila ovocie…
Míša k matke nešiel, ospravedlnil sa prácou.
***
Keď sa Alžbeta objavila na prahu jej nemocničnej izby, Jarmila Igorevna sa rozplakala. Tak dúfala, že príde syn, ale prišla táto nenávidená dievčina, ktorá zničila jej život, vzala to najdrahšie.
– No, prečo ste sa rozmarinovali, mama? Takto, tu je vývarček, koláče… – hovorila Alžbeta. – chcete, nakŕmim vás lyžičkou, kým je to horúce.
– A Michal prečo neprišiel? – ticho, sklamane sa opýtala Jarmila.
– A Míša je veľmi zaneprázdnený prácou…
Jarmila Igorevna pochopiteľne prikývla a rozplakala sa…
– Odpusť mi, Lizónka, veľmi sa ti cítim zle… Vráťte sa domov, veľmi mi bez vás smutno…
– No, čo to hovoríte, mama, na ničom ste nevinná, len ste sa mýlili, zabudli a boli rozrušená! Všetko bude dobre.
Keď Liza odišla, susedka z nemocničnej izby sa obrátila na Jarmilu Igorevnu: – Peknú dcéru máš! Krásna, dobrá, pozorná!
Jarmila sa usmiala – Áno, je dobrá!
Keď sa Jarmila Igorevna uzdravila, z nemocnice ju vyzveli Michal s Alžbetou spolu. Žili spolu v byte Jarmily Igorevny, kým Liza nedošla do štúdia. Potom všetci spolu odišli na farmu, ku rodičom Lizy. Majú veľký dom, veľa miesta… a ďalšie pracovné ruky sa hodia.
Jarmile Igorevne sa na farme natoľko páči, že o meste už nechce ani počuť. Navyše sa mladým narodil synček, Alexander, ktorého všetci zbožňujú. Zatiaľ čo rodičia Lizy sa starajú o farmu, Liza lieči zvieratá a Michal velí farmárskemu obchodu, Jarmila Igorevna venuje všetku svoju pozornosť malému Alexandrovi.
Teraz od nej často počuť:
– Takú nájomníčku mi vtedy sám Boh poslal!
Tak to už býva!
