“Ahoj! Vedel som, že sa raz stretneme…”
Pred rokom Ján išiel z práce a náhodou ju videl. Kým hľadal odbočku, kým sa vracal, už bola preč. Odvtedy, keď ho premohli smútok a spomienky, chodil na toto miesto, sedel v aute a čakal, že ju znova uvidí. Predstavoval si, ako vystúpi a povie: “Ahoj! Aké nečakané stretnutie…”
Chodili spolu do triedy. Obyčajné dievča, nič výnimočné, až na to, že bola premiantka. Nevšímal si ju. V tom čase sa mu vôbec žiadne dievča nepáčilo. Boli spolu toľko rokov, rástli, dospievali, že všetky spolužiačky boli skoro ako sestry. Ako sa dať do niekoho, kto je ako tvoja sestra? Vôbec. S chlapcami sa kamarátil, ale to bolo niečo iné. Samozrejme, s niektorými dievčatami sa rozprával viac, s inými menej. Na ňu si však nevšimol.
Blížila sa maturita. A ak dovždy mal Ján k známkam pokojný vzťah, teraz sa začal obávať. Mama snívala, že po škole pôjde na právnickú fakultu, vystuduje a stane sa advokátom ako jeho otec, ktorý pred dvoma rokmi zomrel na infarkt.
Advokátom byť nechcel. Chcel sa venovať programovaniu, moderným technológiám a umelému intelektu. A na vysokú školu a budúcu prácu potreboval matematiku.
Škola ho už strašne nudila. Ale vysoká škola – to nie je základka. Tam vieš, prečo sa učíš, nie len preto, aby si dostal vedomosti pre všeobecný rozhľad. A zďaleka nie všetky sa ti v živote zídu.
Profesor Kováč, učiteľ matematiky, im na začiatku hodiny pripomenul, že dnes budú písať písomku.
“Akú známku dostanete za písomku, takú vám dám za polrok. Čaká vás maturita, zvykajte si. A nezáleží, aké známky ste mali predtým.”
Tí, ktorí študovali dobre, sa zamerali, a tí, ktorí matematiku neovládali, sa zaradovali, lebo dostali slabú, no šancu získať dobrú známku.
Príklady Ján vyriešil rýchlo, no pri úlohe sa zasekol. Čas utekal a on nevedel, ako na to. Začal nervózne premýšľať, od koho by si mohol odpísať. Pred ním sedel Valentín Hruška. Ten by asi nepomohol, ale Ján ho aj tak poklepal koncom pera po jeho širokom chrbte. Valentín sa ani neobzrel.
Za ním sedela premiantka Zuzana Kováčová. Od nej pomoci čakať nebolo treba. Nikdy nenapovedala.
Vedľa neho sedel kamarát Erik. Tiež žiadny génius v matematike. Ján mu potichu podsunul svoj papier, no Erik len odmietol: “Neruš, sám nestíham.”
V susednom rade sedela Alica a riešila rovnakú verziu. Lenže jej sa nechcel pýtať. Bola doň zaľúbená a potom by sa ho držala ako prísavka.
Profesor Kováč prechádzal popri laviciach so založenými rukami. Vysoký a chudý, v prísnom sivom obleku, sa mierne predkláňal a Jánovi pripomínal čaplu. Zastavil sa pri Valentínovi. Pozrel do jeho papiera, pokrútil hlavou a pokračoval ďalej.
Do konca hodiny zostávalo len málo času. Vtedy ho niekto jemne poklepal po chrbte.
Ján sa otočil a stretol sa pohľadom so Zuzanou. “Daj sem,” povedala len pohybom úst. Ján jej podal svoj papier s nevyriešenou úlohou a čakal. Učiteľ už kráčal popri susednom rade a blížil sa k ich stolu. Jánovi bolo úzko. Čo tam tá Kováčová tak dlho rieši?
“Miško, dávaj pozor. Nájdi chybu v riešení a oprav ju. Ešte máš čas,” zastavil sa profesor pri susedovi a jemným dlhým prstom poklepal po papieri Viktora Mišku.
V tom okamihu mu na rameno dopadol ľahký papier. Schmatol ho a zarytým pohľadom skontroloval riešenie úlohy. Dole ceruzkou bolo napísané riešenie. Rýchlo ho prepísal svojím perom a gumou zotrel stopy ceruzky. Profesorov tieň dopadol na stôl. Jánov srdce skĺzlo do nohy. Videl to? V tom však zazvonil spasiteľný zvonec.
“Dobre, koniec. Odovzdajte mi práce,” prikázal profesor Kováč a prešiel k svojmu stolu.
Ján s úľavou odovzdal svoj papier a vyšiel do chodby.
“Ďakujem ti veľmi pekne. Zachránila si ma,” povedal Zuzane, keď vyšla z triedy.
“To nič. Mali sme rovnakú verziu, nestálo ma to nič.”
Vôbec nečakal, že tichá premiantka Zuzana mu pomôže s úlohou, dokonca bez toho, aby musel prosbať. Nikdy nikomu nenapovedala, a teraz… Okolo prešla Alica a zabila ho pohľadom. Ale nech si.
Po škole čakal na Zuzku pred budovou.
“Zuzka, ako si zistila, že nerozumiem tej úlohe?” Šiel vedľa nej.
“Krútil si sa a nervózne sa tváril, tak som to zbadala.”
“Bál som sa, že dostanem trojku.”
“Na právo ideš?” spýtala sa Zuzana.
“Odkiaľ to vieš? Nie. Mama by chcela. Ale ja idem na programátora. To je povolanie budúcnosti.”
“Naše mamičky pracujú spolu. Nevedel si?”
“Nie, moja mi nepovedala…”
Kráčali spolu a vymenili si pár bezvýznamných viet.
“Alica nás sleduje, cítim, ako mi pchá oči do chrbta. Žiarli. Je do teba zaľúbená,” zrazu povedala Zuzana.
“Viem. Už ma unavuje. A ty kam pôjdeš?” spýtal sa Ján.
Bol zvyknutý, že Alica je stále niekde v dosahu, nevšímal si ju.
“Na medicínu.”
“Wow. Budeš zachraňovať životy?”
“Deti. Chcem byť detskou lekárkou,” povedala jednoducho.
Prekvapila ho. Nikdy by si nepomyslel, že prísna a tichá Zuzana Kováčová chce byť detskou doktorkou. A čo o nej vôbec vedel? Tu je jej dom. Teraz odíde a k nemu sa prihrnie Alica.
“Počuj, vysvetli mi tú úlohu. Čo ak taká padne na maturity, tam mi už nepomôžeš,” vymyslel si.
“Teraz.” Zuzana položila na lavičku pri vchode tašku,Zuzana sa usmiala, pohladila syna po hlave a povedala: “Vstúp, porozprávame sa, ako to bolo vtedy…”, a Ján vedel, že ich príbeh ešte len začína.
