Vždy som vedel, že sa stretneme…
Pred rokom išiel Janko z práce a náhodou ju videl. Kým hľadal odbočku, kým sa otáčal, už bola preč. Odvtedy, keď ho premohla smútok a spomienky, chodieval sem, sedel v aute a čakal, že ju znova uvidí. Predstavoval si, ako vystúpi a povie: „Ahoj! Aké prekvapivé stretnutie!..“
Chodili spolu do triedy. Bola to obyčajná dievčina, nič zvláštne, možno len to, že mala samé jednotky. Všimol si ju len málo. Vtedy sa mu ani jedna dievčina nepáčila. Boli spolu toľko rokov, rástli, dospievali, až sa všetky spolužiačky stali takmer ako rodina. Ako sa dá zamilovať do sestry? Vôbec. S chlapcami sa kamarátil, ale to bolo niečo úplne iné. S niektorými dievčatami sa rozprával viac, s inými menej. Ale ona mu unikala.
Blížili sa maturity. A ak dovtedy mal Janko k známkam pokojný vzťah, teraz sa začal obávať. Mama snívala, že po škole pôjde na právnickú fakultu, vyštuduje a stane sa advokátom ako jeho otec, ktorý zomrel pred dvoma rokmi na infarkt.
Advokátom byť nechcel. Chcel sa venovať programovaniu, moderným technológiám a umelAle v ten deň, keď sa ich cesty znova pretli, pochopil, že nikdy neprestal dúfať.
