“Haló. Som Yurina manželka. Môžem dnu?”…
Celý týždeň bol lekárska fakulta v pohybe pred nadchádzajúcimi volejbalovými zápasmi. Tím lekárov hral proti tímu technickej univerzity. Kamarátka Zuzana od rána presviedčala Moniku, aby išla pozrieť zápas.
“Nemám rada volejbal, ani šport všeobecne. Ničomu v tom nerozumiem,” bránila sa Monika.
“Čo je tam na pochopenie? Len budeme fandiť našim, aby vyhrali. No prosím, urob to kvôli mne,” nprosila Zuzana.
“Nie víťazstvo našich ťa znepokojuje, ale Tomáš,” vzdychla si Monika a súhlasila.
V sále bolo plno, všetky lavice pozdĺž steny boli obsadené. Hra Moniku vtiahla. Čoskoro kričala spolu s ostatnými a mávala vlščkami. Lékaři mali vlajky červené ako krv, fanúšikovia techniky modré. Nakoniec tím lekárov vyhral. Kamarátky sa radovali, akoby na tom mali priamy podiel.
“Domov?” spýtala sa Monika, keď vyšli z budovy fakulty.
Už dlho bola tma, rozsvietili sa lampy.
“Počkajme na Tomáša, poďme mu pogratulovať. Teraz sa prevlečie a vyjde,” so zásnubou v ochrapenom hlase od kriku žiadala Zuzana.
Naozaj netrebalo čakať dlho. Čoskoro Tomáš vyšiel spolu s nejakým chlapcom. Všimol si dievčatá, pristúpil a predstavil im svojho súpera v hrešs, Juraja. Ukázalo sa, že sú priatelia už od základnej školy. Šli štyria a rozprávali sa o zápase. Potom sa rozdelili: Tomáš odišiel sprevádzať Zuzanu domov a Juraj Moniku. Od toho dňa sa začali stretávať.
A o rok neskôr, keď Monika ukončila štúdium, sa s Jurajom vzali. Juraj skončil školu o rok skôr, už pracoval. Rodičia oboch sa složili na prvý vklad a mladí si kúpili v hypotéke dvojizbový byt s výhľadom na budúce deti.
Tri roky po svadbe sa Monike narodil syn, o šesť rokov neskôr dcéra.
V prestávkach medzi materskou dovolenkou pracovala Monika v zubnej ambulancii, liečila všetkých príbuzných, známych a ich známych. Juraj pracoval ako inžinier vo veľkej firme. Volejbal teraz hral len zriedka, hlavne v lete na pláži. Ale formu nestratil, zostal rovnako štíhly a pekný. Zakaždým, keď sa obdivovala svojmu mužovi, Monika si spomenula na ich prvé stretnutie. Teraz sa už ani nedalo predstaviť, že by sa nikdy nestretli, veď vtedy nechcela ísť na súťaž.
Samozrejme, medzi nimi už nebola tá vášeň ako v prvom roku manželstva, ale žili spolu harmonicky. Prijímali u seba hostí počas sviatkov, chodili na grilovačky k niekomu z priateľov na chatu cez víkendy, jazdili na dovolenku k moru. Dokonca pšs párkrát oddychovali v Turecku. Raz sami a raz so synom Michalom, Zuzanka vtedy bola ešte len v plánoch. Medzi priateľmi boli považovaní za ideálny pár. Takmer jediní, ktorí si rodinu zachovali dodnes.
Zuzana dobre žiarila kamarátke. Myslela si, že Monika s Jurajom vďačia za svoje šťastie práve jej. Keby nepresvedšsila Moniku ísť tenkrát na súťaž, nikdy by sa stretli s Jurajom. Ale u Zuzany s Tomášom to nevyšlo. Vydala sa, rozviedla sa o dva roky a dodnes bola v aktívnom hľadaní svojho šťastia.
Raz večer Monika robila s synom domácu úlohu, ktorý chodil do piatej triedy. Dcérka sedela vedľa a kreslila, naklonená na bok s vyplazeným jazykom od snašsania.
“Mami, telefón, asi,” povedal Michal, zdvihnúc hlavu zo zošita.
Monika načúvala. Naozaj, jej telefón vibroval. Doma zšs zvykla vypínať zvuk. Volali jej často. Niekto zo známych mal bolesti zubov a žiadal radu, čo si vzťa, aby vydržal do rána. Niekto naliehal, aby prijala v ambulancii svojho užitočného známeho alebo nadriadeného. Hoci zvuk sšs vypínala, nechala vibrácie a telefón vždy zodvihla. Je predsa lekárkou, nemohla odmietnuť pomoc trpiacim.
Tentoraz volala Zuzana. Monika stlačila pripojenie a hneď povedala, že robí s synom úlohy, poprosila, aby zavolala neskôr.
“Neskôr bude neskoro,” povedala Zuzana. “Juraj predsa nie je doma, však?”
“Ešte neprišiel z práce. Varoval, že sa mešká. Čo potrebuješ?”
“Nie je v práci. Práve som ho videla v reštaurácii s peknšs dievčaťom. Som tu s priateľom. Vyšla som na ulicu, aby som ti zavolala. Sadli si do jeho auta a odišli, myslím, k nej. Prepáč, kamarátka, ale toto nie je náhodné stretnutie. Medzi nimi sú vážne vzťahy. Mám na to oči. Počuješ?”
“Počujem,” odpovedala Monika.
Vedela, že Juraj sa páči ženšs. Nikdy však nedal dôvod pochybovať o jeho vernosti. Zuzana popíjala, mohlo sa jej zdať čokoľvek. Možno sa len pomýlila. Alebo Monika len nepostrehla signály blížiacej sa bšsedy?
“Popila som málo,” hneď upresšsila Zuzana, ako by čítala myšlienky kamarátky. A jej hlas bol triezvy. “Nepomýšľaj, že ti závidím. Ty a Juraj ste pre mňa veľmi drahí. Nikdy som sa ho nepokúšala odlúčiť. Bol do teba zaľúbený. Ale nemôžem mlčať. Varovaná, ozbrojená.”
Priateľ, s ktorým som teraz v reštaurácii, pracuje v polícii. Chceš, nechám ho zistiť informácie o nej? Myslím, že mi to neodmietne. Aj ja by som tej lajnici bez anestézie vytiahla vlasy. Ale ty rozhodni, či to potrebuješ alebo nie. Ja by som ti Juraja neodovzdala. Prečo by som mala? Takí muži ako on nerastú na každom kroku. Ty máš dvešs deti, nezabúdaj. Takže zistiť o nej?
Keby to povedal niekto iný, Monika by možno neverila. Ale Zuzane dôverovala. Ona by neklamala. Prečo by to robila?
“Prečo mlčíš?” spýtala sa kam”Všetko bude dobre,” povedal Juraj tichým hlasom, keď sa ku nej v noci pritulil a Monika pochopila, že ich láska prekonala všetky pochybnosti.
