“Haló, počúvate? Len vám chcem otvoriť oči…”
Eva sedela za kuchynským stolom a rozmýšľala, čo robiť. “Nemôžem mu odpustiť. Nedá sa tak jednoducho odpustiť zradu. Na druhej strane, nežila som zle všetky tieto roky? Byt v centre Bratislavy, dostatok všetkého. Nemám načo sa sťažovať. A predsa…”
***
V škole bola Eva výbornou žiačkou. Rodičia ju vychovali tak, že všetko treba robiť poriadne.
Ale Martin mal trojky zo všetkého, okrem matematiky. Tam exceloval, vyhrával súťaže. Chodil stále rozstrapatený, mal zvyk si prehrávať prstami vlasmi, keď mu niečo nešlo. Trochu sa hrbil, smiešne okuliare v hrubých obrubách mu dávali “šprta”. Dievčatá ho nezaujímali, myslel len na vzorce a teorémy.
Raz ho o prestávke niekto omylom postrčil, okuliare mu spadli a rozbili sa. Na hodine mrzuto žmúril na tabuľu. Vtedy si Eva všimla jeho profil – ako u starogréckeho bojovníka, s výraznou bradou, rovným nosom, peknými perami a hustými riasami.
Keď ju kamarátka Zuzka jemne buchla do ramena, prekvapene sa trhla.
“Vieš čo, bez okuliarov je celkom fešák,” pošepkala jej do ucha.
Eva sa hanblivo odvrátila, ale o pár minút opäť pozerala na Martina. Po škole k nemu pristúpila a povedala, že bez okuliarov vyzerá oveľa lepšie.
“Skúsil si kontaktné šošovky?”
Na druhý deň prišiel do školy bez okuliarov, ale už nežmúril. Eva pochopila, že rodičia mu kúpili šošovky.
“Takto je to lepšie?” spýtal sa jej o prestávke.
“Oveľa,” usmiala sa Eva.
Odvtedy začali chodiť spolu. On nadšene rozprával o teorémach, ona sa do neho zahľadene pozerala. Pomáhala mu s literatúrou.
Ako víťaz matematických olympiád mal dvere otvorené na všetky univerzity. Kvôli nemu Eva zmenila plány ísť na filológiu v rodnej Košiciach a odišla do Bratislavy, len aby mohla byť s ním.
Keď sa blížil koniec štúdia, rodičia naliehali, aby sa vrátila domov. Stratila nádej, že s Martinom ostane. Ale pred odchodom jej predsa len neobratne pokľakol a ponúkol prsteň v krabičke, ako v starom filme.
Martin začal doktorandské štúdium, učil prvákov. Dostali izbu v učitelskom internáte s malou kuchyňou a kúpeľňou.
Eva bola priemernou študentkou, okrem učiteľky sa jej nič iné neponúkalo. Po roku a pol porodila dievčatko a už sa do školy nevrátila. Martin obhájil dizertáciu, dostal cenu za dôkaz zložitého teorému. Eva zostala doma a starala sa o dcéru.
Martinove články vychádzali v medzinárodných časopisoch. Pozvali ho prednášať do Oxfordu. Keď získal titul doktora prírodných vied, ich život sa zmenil. Presťahovali sa z domu fakulty do bytu v centre.
Všetci ich pokladali za vzornú rodinu. Celý Evin život sa točil okolo Martina a dcéry Aničky, ktorá vyrastla do krásy a čoskoro sa vydala za talentovaného maliara.
Ale jedna správa všetko zmenila. Eva chystala obed, keď jej zazvonil telefón. S úsmevom odsekla:
“Manželka Martina Kováča? Volám vás varovať. Manžel vás podvádza. Nezvesťujte.” Neznámy hlas pokračoval: “Mal pomer s mojou dcérou. Sotva ju dostali z depresie. Rozviedol sa s ňou a teraz chodí s mladou učiteľkou. Spolu cestujú na konferencie…”
Telefón už len pípal, ale Eva ho stále držala v ruke. Neverila klebetám, rozhodla sa presvedčiť na vlastné oči. Prišla na univerzitu, našla poslucháreň a čakala.
Keď Martin vyšiel, prešiel okolo nej bez povšimnutia. Nikdy sa nepozeral okolo. Keď vošiel do kabinetu, Eva chvíľu počkala a otvorila dvere. Martin sa bozkával s krásnou mladou ženou…
***
“Čo teraz?” opakovala si otázku, hľadela na kvetinové tapety.
Zasvitala kľúčom v zámke.
“Obed nie je hotový,” automaticky sa vystrašila, ale hneď sa upokojila. “Nech si ho varí tá druhá.” Vytiahla kufor a začala baliť.
“Chceš odniesť šaty do čistiarne?” spýtal sa Martin, keď vošiel do spálne. V hlase počula posmech. Pozrela sa mu priamo do očí.
“Sú tvoje veci. Ty odchádzaš.”
“Prečo? Kam?” Teraz naozaj vyzeral prekvapene.
“Vážne sa pýtaš? Videla som vás dnes v kabinete… Je pekná. Mohol si mi to povedať sám.”
“O čom hovoríš?” Martin začal povedať nervózny.
“Niektorí milí ľudia mi povedali o tvojich vzťahoch so študentkami. Priznaj sa.”
“Nerozumiem…” Odvrátil pohľad.
Eva si sadla na posteľ, zakryla tvár a rozplakala sa.
“Eva,” dotkol sa jej ramena.
Strhla sa a odstrčila ho.
“Celý život som ti obetovala, aby si mohol dokazovať svoje teorémy. A ty… Bol si si istý, že nikam nepôjdem. Nič nemám. Všetko je tvoje…” Ukázala na izbu. “Viem len variť a upratovať. Pre teba som len kus nábytku,” hovorila cez slzy.
“Nemám kam ísť, ale ty máš. Tvoja milenka ti určite dovolí rozmeniť byt,” postavila kufor pred muža. “KoncEva zatvorila dvere bytu za sebou, prečo mala v škatuľke svojej dcérskej nezávislosti náhle pocit, že konečne objavila, kto vlastne je.
