„Ahoj. Tak sme sa s tebou vtedy predsa len neboli pozrieť ten film,“ povedal prvé, čo mu napadlo, zabudnúc na vopred pripravené frázy.
Ján a Zuzana sedeli na nábreží a snívali, ako po škole pôjdu na vysokú, vyštudujú, kúpia si byt…
„Kúpim si cudzí auto, to najlepšie. A všetko nám určite vyjde,“ povedal Ján a hodil kameň do vody.
„O dovolenkách budeme chodiť na juh alebo do zahraničia,“ dodala veselo Zuzana, pozorujúc, ako na hladine miznú krúžky po jeho kameni. „Ale najprv musíme zvládnuť prijímacie pohovory. Učenie ma už strašne unavuje,“ dodala smutne.
„Dáme to.“ Ján ju pritiahol k sebe.
Zdalo sa im, že nikto pred nimi tak veľmi nemiloval a že nič ich nikdy nerozdelí.
„Poďme domov, mama sa asi už bojí. A je chladno.“ Zuzana vstala z lavičky a zabolesti zasykla. Nové topánky jej odreli nohy. Vyzula ich a išla bosá po chladných dlaždiciach nábrežia.
„Pôjdeme zajtra do kina? Hrá tam dobrý film…“ navrhol Ján.
Kráčali spolu, bezstarostne sa rozprávali o ničom a o všetkom.
„Dovidenia zajtra,“ povedala Zuzana pred svojím domom, postavila sa na špičky, pobozkala Jána na líce a rýchlo zmizla vo vchode.
„Takže kupím tie lístky?“ zvolal za ňou.
Zuzana neodpovedala, len sa pri dverách usmiala.
Mesto ešte spalo, no krátka júnská noc sa skončila a úsvit hasil hviezdy na oblohe. Nadchádzal prvý deň dospelého života bývalých maturantov.
Ján potichu vošiel do bytu, aby nezobudil matku, prezliekol sa a okamžite zaspal pokojným spánkom človeka, ktorý verí v zajtrajšok. Poobede už stál pod Zuzaniným oknom. Vyzrela von a čoskoro vyšla pred dom.
„Kúpil som lístky,“ pomal Ján pred ňou vstupenkami.
„Prepáč, Janko, nemôžem. Prišla mamina sestra. Vydala sa za Nemca a odchádza žiť do Nemecka. Zanechala nám byt v Bratislave. A zajtra musíme odísť s ňou, aby nám všetko ukázala… Odchádzam do Bratislavy.“
„A kedy sa vrátiš?“ spýtal sa Ján, ešte stále nerozumiejúc úplne, čo hovorí.
„Neviem. Študovať budem tam.“ — „A ja? A my?… Snívali sme spolu…“ Ján neveril vlastným ušiam.
„Janko, taká šanca sa ponúka raz za život. Nie som predsa na Mesiaci, môžeš ma prísť navštíviť. A čo keby si tiež študoval v Bratislave?“ jej oči sa rozžiarili. „Počuj, vážne, poď so mnou!“
„A kde by som býval? Čo povedajú tvoji rodičia? Ja nemám bohatú tetu, ktorá by mi nechala byt, ani peniaze nemám. Ako to povie mame? Je sama…“
„Niečo vymyslíme…“ povedala Zuzana bezstarostne.
„Kedy odchádzaš?“ spýtal sa Ján zlomeným hlasom.
„Zajtra ráno. Ešte si musím zbaliť veci. Všetko prišlo tak nečakane… Janko, rodičia ma tu nenechajú, nič s tým nespravíš. Ak ma miluješ, nájdeš spôsob, ako budeme spolu.“
„A ak ty miluješ mňa…“ Ján nedokončil vetu, mávol rukou, otočil sa a rýchlo odišiel.
Zuzana na neho volala, ale neobzrel sa. Chvíľami sa rozbehol. Až keď zostala ďaleko za ním a nemohla ho vidieť, vliekol sa ďalej, sotva vláčiac nohy. Na duši mu neškrabala mačka, ale vyli vlky. „Zuzana odide, nájde si nových priateľov, zabudne na mňa… A kto som ja? Len obyčajný chlapec z malého mesta…“ premýšľal, mučiac sa.
„No dobre, nech odíde. Prežijem. Všetkého dosiahnem… Budeš to ľutovať…“ brumlal si do fúzov celú cestu.
Doma padol na posteľ, zabočil sa do steny a takto ležal dva dni. Matka už chcela volať pohotovosť, myslela si, že ochorel.
„Mal by si sa pripravovať na prijímacie skúšky, Ján. Ak budeš len tak ležať, nedostaneš sa nikam a pôjdeš na vojnu. A potom sa tvoja Zuzana určite nevráti, bude ťa považovať za zlyhanie.“
Slová matky ho prebrali. Nútil sa sedieť nad učebnicami, no pred očami stále videl Zuzanu. V prestávkach cvičil na hrazde, aby unavil telo a nemohol na ňu myslieť. Rozhodol sa dosiahnuť všetko, o čom snívali. Potom za ňou príde do Bratislavy a… Ale najprv musí zvládnuť prijímacie skúšky.
A zvládol ich, na veľkú radosť matky. Každý deň čakal na list od Zuzany. Sám by napísal, no nepoznal jej adresu. Neskoro sa bil do prs, že sa urazil ako dieťa, neodprevodil ju, nespýtal sa… Teraz by za ňou išiel, len ako ju nájsť v obrovskom meste? Ani susedia nevedeli pomôcť, adresu im nezanechali.
Celé štúdium žil nádejou, že raz sa Zuzana vráti alebo napíše. Na poslednom ročníku prichádzali zástupcovia firiem ponúkajúc prácu budúcim absolventom. Ján si podal prihlášku do novozriadeného závodu pri Bratislave. Bude aspoň bližšie k nej, možno ju stretne.
Matka súhlasila, prepustila ho. Po pol roku dostal byt. O rok neskôr sa oženil s usmievavou, hnedookou Alicou, ktorá pracovala v účtovníctve. Mali dcérku Zuzanku.
„To meno sa mi nepáči. Znie staromódne.“ Alica sa osopila.
„Je nadčasové. Klasika nikdy nevyjde z módy. Zuzka. Znie krásne, nie?“ trval na svojom Ján.
Za desať rokov sa Ján vypracoval na zástupcu riaditeľa. Mal veľký, pekne zariadený dom, drahé auto. Matka mu pomohla, predala svoj byt a presťahovala sa k nemu, aby starala o vnučku.
Ján často cestoval do zahraničia uzatvárať zmluvy. Sám sa naučNa návrate domov si Ján uvedomil, že minulosť je už iba vzpomienka, a že jeho skutočný život je tam, kde ho čakajú Alica a malá Zuzka, ktoré mu dávajú všetko, čo v srdci skutočne potrebuje.
