Vravila som ti, mamička…
Taxík šúchal kolesami po mokrej ceste, ktorú pokryli jesenné dážde. Starší vodič pokojne šoféroval po známych uličkách mesta a občas poďaknivo pozerával do spätného zrkadla na svojich pasažierov.
Mladá žena v náručí držala dieťa, možno polročné, a preto ho trochu znepokojila adresa, ktorú povedali – mestský detský domov.
Rodička vyzerala ako šťastná mladá žena: ona – rozložitý vojak v uniforme nadporučíka letectva, ona… Jednoducho krásna žena s veľkými modrými očami a svetlými vlasmi, ktoré jej padali po pleciach.
“Fero, kvety!” upozornila, obrátiac sa k vojnovi.
“Pamätám, Zuzka, pamätám,” odpovedal a požiadal vodiča: “Otec, zastavte pri kvetinárstve.”
Vojak vystúpil a bez ohľadu na vietor kráčal do obchodu. Vodič ho sledoval pohľadom a spýtal sa:
“Manžel?”
“Manžel,” rozosmiala sa šťastne, upravujúc čiapočku na hlávke dieťaťa.
“Dieťa máte krásne, vy tiež, všetko vyzerá v poriadku. Prečo potom do detského domova?” opýtal sa vodič s nepochopením.
Mladá mama najprv nerozumela, no keď pochopila skrytý význam jeho slov, oči sa jej rozšírili a len zašepkala:
“Preboha!… Čo ste si pomysleli?…”
“Len tak… Kto vie… V dnešných časoch sa všetko stáva,” potom sa na ňu láskavo pozrel a spýtal sa: “Tak prečo teda do detského domova?”
“Tam som vyrástla. Sedem rokov, potom ma adoptovali. A môj muž – František, štyri roky tam tiež žil.”
“U Anny Jánovnej?” vodič sa široko usmial. “Tak to je! A vy ste teda prišli rovno za ňou? To ste frajeri!”
“Vy ju poznáte?” žena sa naňho záujemom pozerala.
“Veď kto by ju nepoznal!”
Vodič sa chcel pustiť do dlhého rozprávania, no dvere taxíka sa otvorili a dovnútra vplával nádherný kvetinový darček v rukách vojaka.
“Zuzka, pozri, aký zázrak v našom meste majú!” nadšene sa usmial.
“Feričku!” vykríkla Zuzka. “Také ruže si mi ešte nikdy nedal!”
“Nehnevaj sa, Zuzka,” ospravedlňoval sa František. “Vravím ti – také ruže sú len u nás! A kedy sme tu boli spolu naposledy?”
“Spolu? Spolu – pred jedenástimi rokmi…”
…
Anna Jánovna sedela za stolom vo svojej kancelárii, zahalená do vlnenej šály. V dome bolo teplo, no šála bola taká mäkká a príjemná, že sa s ňou nechcelo rozlúčiť ani v teple.
Mala chvíľku pokoja: staršie deti boli v škole, mladšie spali po obede. V detštáku bolo nezvyčajne ticho, len v kuchyni zacinkalo riad – varili obed pre deti.
Anna Jánovna listovala albumom s fotografiami. Tváre… Tváre detí, chlapcov a dievčat, mladých ľudí… Svojich vychovancov… Každého si pamätala pod menom, aj dospelých mužov a ženy volala ako kedysi – Miško, Katka, Jožko…
Tu bola Zuzka Nájdenská, teraz už Horváthová. Dobrotivý človek, Karol Szabó ju adoptoval, ak si dobre pamätám, pred pätnástimi rokmi…
A tu – Ferko. Kde si, Ferko? Dokončil vojenskú akadémiu, stal sa pilotom. Tu je jeho fotka: vojak – vojnový letec, a predsa ako dieťa sníval, že bude veterinárom ako Ján Miroslav. Janko – aj on kúsok môjho srdca odniesol, uličník, ale nie nadarmo, nie nadarmo…
Tiché kroky na chodbe. Kto by to mohol byť? Klepanie na dvere:
“Vojdite!” – Bože môj! Obrovský, nádherný buket ruží! A kto sa za ním skrýva?..
“Ferko! Ferko, môj zlatý!” Buket padol na zem. “Kde si bol tak dlho, Ferko!…”
“Anna Jánovna, no veď som tu. Nepísal som, no nie vždy to bolo možné… Nie som sám. Tu – moja žVšetci tíši odišli, len mačka Mamička ostala sedieť pri okne, pozorujúc, ako sa večerné svetlo rozpúšťa nad mestom, a v jej zelených očiach sa odrážal pokoj rokov, ktoré zasvätila deťom, ktoré nikdy neopustila.
