Adam, nechcem ti ublížiť, zlatko.
Adam sedel na parapete a díval sa von oknom. Čakal na otca a premýšľal. Boli to už dva roky, čo ich mama opustila. Založila si novú rodinu pre seba raz to otec povedal so smútkom v hlase. Prečo opustila svojho syna? Kto vie. Jemu to nebolo jasné. Postupne na ňu začal zabúdať.
Otec sa snažil spraviť pre syna všetko. Chlapec už mal desať rokov. Mnohé už pochopil a nebolo pred ním čo skrývať. Lenže v tom nevidel zmysel. Naučil sa umývať riad aj upratovať veci na poličky. S hračkami sa už nehrával.
Teraz to bol už takmer muž. Okrem toho bol veľmi osamelý. Veľmi si želal mať psa. Ale otec mu to zamietol.
A kto sa o neho bude starať? Ja stále pracujem, ty si školák a ešte si príliš mladý.
Nakoniec však otec domov nepriniesol psa, ale ženu. Volala sa Zuzana. Začala u nich bývať. Chlapec sa jej vyhýbal a snažil sa s ňou veľmi nerozprávať. Pripadala mu zbytočná. Ale otec ju nazýval svojou manželkou a želal si, aby jeho syn mal opäť mamu.
Ja ju nepotrebujem! odpovedal Adam raz ráznym tónom. Tak si spolu žili. Adam videl, že otec je so Zuzanou šťastný. Boli k sebe milí, smiali sa, objímali sa. Adam bol však stále urazený, cítil vo vnútri bolesť.
Ocko, chcem, aby odišla.
Adam, ale ja chcem, aby zostala. Je nám ťažké žiť bez ženy manželky a mamy.
Prišli teplé dni. Adam behal po dvore s kamarátmi. Noví chlapci mu vraveli, že ho otec s novou mamou dajú do detského domova.
Hrozne sa zľakol. Prečo by ho nenechali? Možno chcú vlastné dieťa, a on by im len zavadzal. Rozhodol sa na to pripraviť.
Raz k nemu doľahol kúsok rozhovoru: Tam mu bude dobre, asi by sme ho tam mali dať.
To bol koniec. Celú noc nespal a ráno sa rozhodol Zuzany zbaviť. Pripadala mu ako ten najväčší problém. Začal jej život spríjemňovať po svojom osolil čaj, zapol sporák pod prázdnou panvicou. Bol na ňu nevrlý. Ona pochopila, kto to robí. Preto si ho zavolala na slovíčko.
Musíme sa porozprávať, Adam. Si nahnevaný.
Nič mi nie je snažil sa z toho vykľučkovať.
Adam, nechcem ti ublížiť, zlatko…
Prenajali sme na leto chatu. Chceli sme ťa prekvapiť, ale myslím, že je čas byť úprimní. Ocko našiel psa a ideme si poňho dnes. Môžeš ísť s nami.
Naozaj? Adam bol prekvapený, no aj uveril. Potom ju objal ako len vedel.
Zuzane vyhŕkli slzy: Tak by si mal byť šťastný, všetko sa spraví, už nemusíš plakať, pohladkala ho po vlasoch.
Keď sa otec vrátil z práce, vybrali sa spolu po šteniatko. Adamov hnev sa zmenil na radosť a v Zuzane už nevidel nepriateľa. Uzmierili sa. Šteniatko mu zaspalo v náručí. Všetci boli šťastní.
